Rivalky

24. kapitola - Príťažlivosť

Udalosti nabrali v ďalších dňoch tak troška nečakaný spád. Vera sa odsťahovala z nášho bytu rýchlosťou svetla a ja som počula od ohovárajúcich žien na recepcii, že už býva s riaditeľom agentúry v krásnom priestrannom byte na tom najvyššom poschodí, kde má výhľad na celé toto úžasné mesto.

Nepochybovala som o tom, že to muselo byť skvelé, bývať v takom luxusnom byte, ale mňa to netrápilo.

Znova som brávala tabletky na moje migrény, ale postupom dní som znižovala dávky. Už som nikdy nezapíjala dve, ale len jednu. Navyše Tarrova prítomnosť mi pomáhala tlmiť bolesti hlavy lepšie, než samotné lieky. Ale vedela som, že mu to nikdy neprezradím.

A potom, koncom týždňa, prišiel ďalší zvrat. Tarr ma pozval bývať k sebe a ja som súhlasila. Vyhovovalo mi to. Celý byt voňal jeho prítomnosťou, čo tíšilo moje bolesti hlavy.

Hoci sa v mojom vnútri ozval akýsi tichý hlások, ktorý mi povedal, že migrény sú len moje výhovorky, aby som mohla byť s ním; ja som tento hlások pekne umlčala a nedovolila mu už viac rozprávať.

Sústredila som sa na prácu. To bolo to najdôležitejšie.

Sedela som ráno v Tarrovej kuchyni a práve vybavovala nejaký telefonát. Ponuky s rozhovormi a vystúpeniami sa len tak hrnuli. Niekedy som myslela, že môj telefón snáď ani nikdy neprestane vyzváňať.

Po pár telefonátoch som začula kroky a keď som zdvihla hlavu, uvidela som vo dverách kuchyne Tarretarda.

Nahodený len v širokom tričku a teplákoch z pyžama. Jeho dlhšie vlasy trčali na všetky strany. Vyzeral... neodolateľne. Zahryzla som si do pery a radšej som zaryla pohľad späť do diára.

„Dobré ráno," zazíval na mňa.

„Dobré," rozhodla som sa na neho nedívať a zapísala som do diára práve dohodnutú akciu.

„Vidím, že si celkom ranné vtáča."

„S trochou môjho výcviku budeš aj ty," odsekla som.

„Plánuješ mi zase plný rozvrh?" zasmial sa a prešiel ku svojmu kávovaru. „Dáš si kávu?"

„Už som mala dve, ďakujem," zrušila som ho a venovala sa ďalej revízii nášho denného plánu.

„Tak," sadol si oproti mne za stôl. „Aký je na dnes plán?"

„Dnes nič, ale zajtra vstaneš skoro, bol si pozvaný do rannej šou v rádiu."

„Rannej?" zamrnčal ako rozmaznané decko a usrkol si z kávy.

Neušlo mi, že ten detinský tón použil, aby ma rozveselil. Rozhodla som sa to tvrdohlavo ignorovať. Finta mu nevyšla a ja som tušila, že čoskoro skúsi nejakú ďalšiu.

„Takže dnešok máme úplne samí pre seba?" prešiel provokačne prstom po okraji šálky.

Pozrela som sa mu do očí a preglgla som. Horeli. Do tváre mi udrela horúčava, keď som si spomenula na náš bozk. Sklonila som hlavu. Všetka tá moja odhodlanosť bola preč.

Potrebujem si vymyslieť rýchlo výhovorku, aby som mohla odtiaľto vypadnúť.

„Oh, čo sa tohto týka," áno, niekto tam hore mi zoslal myšlienku. „Potrebujem sa zastaviť ešte doma."

„Doma?"

„Chcem si zobrať pár vecí a zrejme by som si mala dať predpísať ďalšie tabletky," samozrejme, že to bola lož. Ale čo na tom záleží?