Rivalky

20. kapitola - Rozhodnutie

Stála som v kuchyni a opierala sa chrbtom o parapetu. Vera bola pri umývadle a pila čerstvú vodu. Očami som ju starostlivo pozorovala a pátrala po známkach o tom, že by ešte niekedy krvácala. Ako odišla z nemocnice, nebavila sa so mnou. Nechala som to tak.

Bola to moja kamarátka, poznala ma naozaj dobre. Tie roky a udalosti, čo sa medzi nami stali, však už nikto nevymaže. Na jednej strane ma to mrzelo. Prišla som o najlepšiu kamarátku. A na tej druhej, vedela som, že ak by sme sa znova spriatelili, história by sa zopakovala. Nechcela som to zažiť znova.

Prestala som ju sledovať a vzala zo stola svoju kabelku. Dnes mal byť ďalší z rušných dní. Doobeda nás čakal ďalší rozhovor a večer vystupoval Tarr v nejakom nočnom klube ako hlavný hosť.

Bolo to neskoro večer, keď som opäť sledovala ako žiaril na pódiu a nechápala to. Ja som mala už tretiu hodinu problém udržať sa na nohách. Hlava sa mi krútila a boleli ma nohy. Nevedela som sa dočkať, kedy sa konečne zvalím dnes večer do postele.

Koncert skončil a ja som v duchu ďakovala všetkým svätým. Konečne sa dostanem domov.

Tarr prebehol ku mne a čosi povedal. Videla som, ako mu na tvári svietil široký úsmev.

Takmer by som sa bola usmiala na neho tiež, keby som zachytila, čo povedal.

„Nao?"

Hlava sa mi zakrútila a ja som sa zachytila kľučky na dverách, aby som sa o ne mohla oprieť a získať späť stratenú rovnováhu. Netrafila som sa a začala som padať k zemi.

„Nao!"

Potom nastala tma.

Otvorila som oči a hlavou mi prešla taká bolesť, akoby mi do nej niekto zaryl dláto. Zažmurkala som a potom s miernymi problémami zaostrila na strop. Neónky mi boli kúsok povedomé. A keď som sa nadýchla a do nosa mi udrel smrad z dezinfekcie, pochopila som. Bola som v nemocnici.

Cez okná dnu prúdilo živé slnečné svetlo a mne to pomaly začalo dochádzať. Musela som odpadnúť. A to sa stalo ešte večer a teraz bol už deň! Ráno ma Tarr ďalšie interview s novinárkou, ktorá bola aj na koncerte a ja–

„Dočerta," zamumlala som.

„Nao, si ok?"

„Nikdy mi nebolo lepšie," odsekla som Retarrdovi, ktorý sedel vedľa posteli na stoličke.

Chcela som sa posadiť, ale on ma ihneď zastavil.

„Len lež, privolám doktora," vtlačil ma späť do postele a bol preč.

Hodila som sa späť do tvrdého vankúša a zízala na vyšedivený strop. Koľko príležitostí vylepšiť kariéru Tarra sme práve zmeškali?

Dovnútra vstúpil doktor.

„Ako sa cítite?" spýtal sa ma hneď vo dverách.

„Naozaj dobre," zaklamala som.

Lebka mi išla prasknúť a myslela som, že mozog mi už vyteká von nosom.

„Mali by ste oddychovať," povedal mi prísne.

Zrejme to bolo pokarhanie.

„Musíte sa vyhýbať stresu a jednoznačne musíte navštíviť svojho doktora, aby ste zmenili lieky. Váš priateľ tvrdí, že vám nezaberajú."

„Tarr!" zavrčala som na neho a snažila sa ho prebodnúť očami.

Doktor sa na mňa divne pozrel, ale nepovedal nič. Pokračoval so svojimi táraninami, ktoré som už nepočúvala a napokon ma prepustili z nemocnice.