Nikdy ti neodpustím

1. Pripravená výjsť z ulity.

Isabel

Bolo jedenásť hodín večer a ja som utierala posledný stôl v študentskom bare. Na to, že bol piatok tu bolo ľudoprázdno. Všetci boli určite na párty, ktorú organizoval Marcus.
Pozrela som na mobil a kontrolovala či sa mi už ozval Jax. Pred hodinou mi písal, že bude u Marcusa a mám sa aj ja zastaviť. Vôbec sa nebudem vyjadrovať k tomu, že mal večer prísť po mňa do práce a vziať ma domov. Napísala som mu, že idem domov. Nech sa strčí. Nemám chuť ani náladu byť do rána hore, keď ma zajtra čakalo otvorenie baru. Popri štúdiu práva na vysokej škole som musela pracovať, aby som si zabezpečila peniaze na nájom a školné. Hoci som študovala cez štipendium nedokázalo mi to pokryť všetky náklady.

S Jaxom sme sa zoznámili v kampuse. Nebolo to najromantickejšie zoznámenie. Na nádvorí ma trafil futbalovou loptou do hlavy. Bolo to v prvom ročníku, keď som tu nikoho nepoznala. Zoznamil ma so svojimi kamarátmi a postupne sa náš vzťah vyvíjal a ja som si na jeho prítomnosť zvykla. Po pár mesiacoch sme sa dali dokopy a odvtedy sme spolu. V rámci možností. Tým, že mám školu potom prácu a on je vo vyššom ročníku a popritom hráva futbal veľa spoločného času ozaj netrávime, preto ma dnes nahnevalo , že miesto toho aby sme strávili večer spolu rozhodol sa ísť na párty.
Opäť som skontrolovala mobil. Na pozadí mi svietila naša spoločná fotka z minulého leta. Sedeli sme na deke pri jazere a Jax ma objímal okolo pliec. Jeho čierne brčkavé vlasy ostro kontrastovali z jeho belšom pokožkou. Ostro rezaná sánka a mala jamka na pravom líci mu dodávala na jemnosti. Majetnícky ma držal okolo ramien a usmieval sa do objektívu. Pred ním som sedela ja, tvár som mala otočenú na stranu. Pamätám sa ako som sledovala malú labuť. Blond vlasy mi vietor rozfúkal na všetky svetové strany. Bola to moja najobľúbenejšia fotka.
,,Stále neodpísal?" Oči som odlepila od mobilu a otočila som sa k Alex. Alex tiež chodila na rovnakú školu, ale študovala marketing. Bola odo mňa o dva roky staršia, ale sadli sme si. Tiež získala štipendium a na budúci semester odchádzala na stáž. Bude mi chýbať.
,,Hmm. Pred hodinou mi napísal, že išiel k Marcusovi a odvtedy nič." Odpovedala som jej a strčila mobil do vrecka.
,,Zas ste sa na niečom dohodli a on to naposlednú chvíľku zrušil?" Zobrala mi z ruky handru a začala pretierať barový pult.
Mala recht. Nebolo to prvýkrát, čo ma odsunul na druhú koľaj. Každý víkend chodil na párty a zo zdvorilosti ma síce pozval, ale niekedy som mala pocit, že to spravil len preto lebo vedel, že nepôjdem.
Alex zavrela bar a zhasla svetlá v hale.
,,Daj sa dokopy. Ideme na večierok." Odhodila zásteru a pokračovala do šatne.
,,Nejdem nikam, zajtra to tu musím otvoriť."
Nasledovala som jej drobnú postavu.
,,Vieš o tom, že tu nemusíš byť každú sobotu. Ži trochu. Bav sa."
,,Potrebujem peniaze." Kriticky som sa na ňu pozrela, keď si nanášala červený rúž a stiahla si tieklo nižšie, aby jej zvýraznilo jej céčka.
,,A kto ich nepotrebuje Izy? Keď budeš len doma sedieť, v škole alebo v práci svet ti utečie a ty budeš mať za chvíľku štyridsať a dvanásť mačiek doma."
,,To sa nestane. Preferujem psov."
,,Ideme. Koniec diskusie. Aspoň raz správ niečo spontánne."
Ukončila našu diskusiu aj keď som mala skôr pocit že ide o diktatúru. Prezliekla som sa do modrých rozrhanych oversize džínsov a bieleho trička, v ktorých som prišla do práce. Cez ramená som si prehodil čiernu kožennú bundu.
,,Tak poďme, nech to mám čím skôr za sebou."
,,To je moje dievča." Alex si zopla ryšavé vlasy do konského chvostu a vyrazili sme do ulíc.

Už pred domom boli rozhádzané červene kelímky a z vnútra domu sa ozývala hlasná hudba. Všetky tie tvare mi boli neznáme. Ozaj by som mala chodiť viac medzi ľudí. Prechádzali sme okolo skupiniek ľudí a niektoré tváre mi boli predsa len trocha povedomé z baru, kde som pracovala. Vydýchla som si. Tak predsa len nie som stratený prípad.
Alex sa zastavila pri skupinke ľudí a začala sa s nimi rozprávať. Chvíľku som pri nej stála, ale keď mi to už prišlo trápne, povedala som jej že idem nájsť Jaxa.
Prešla som vchodovými dverami a nosné dierky mi prefackal tabakový dym. Už trištvrte roka som si nezapalíla, Jax ako hviezda futbalu a zástanca zdravého štýlu mal na cigarety jasný názor a ja som ho nechcela nahnevať. Stačila mi ta posledná prednáška. Cítila som sa ako malé decko, ale nestálo mi to za to. Nikdy som nebola moc konfliktný typ, možno preto som radšej ušla do iného štátu na vysokú, ako byť v jednej domácnosti s matkou a sestrou. Kým mladšia sestra bola mamin miláčik ja som vždy bola tá zlá. Nič čo som spravila nebolo dostatočne dobré, ale kým otec žil, dalo sa to zniesť. Spomenula som si na ten deň pred troma rokmi ako ma vyzdvihol pred školou. Mali sme ísť rovno domov, avšak som ho presvedčila aby sme sa zastavili na zmrzline. Cestouzo zmrzliny sme v jednu sekundu  spievali na plné hradlo a v druhej do nás napálilo červene auto. Vodič toho autá nám nedal prednosť a vrazil do strany vodiča svojim autom. Otec bol na mieste mŕtvy a ja som sa prebrala v nemocnici. Odvtedy to bolo doma ešte horšie. Mama mi vždy nepriamo dávala najavo že  som za to mohla ja. Pretože som chcela zmrzlinu. Najhoršie na tom všetkom bolo, že som jej slovám  začala aj veriť. Vždy, keď som si na to spomenula, štípali ma slzy v očiach.