Nikdy ti neodpustím

32. Svadba II.

Isabell

Obrat bol prekrásny. Sledovať ich lásku, náklonnosť a vzájomnú príťažlivosť mi dávalo nádej, že aj ja môžem nájsť niečo podobné. Jedného dňa.

Uličkou kostola prešli von najprv mladomanželia s kňazom a následne sme sa vydali všetci ostatní. Lucas mi ponúkol rameno a ja som sa opäť s vďakom oňho oprela.
,,Bolo to krásne." Zašepkala som mu do ucha.
,,To áno." Žmurkol na mňa.
,,Už len prežijeme večer a konečne už nebude každé druhé slovo u nás doma svadba." Žažratoval a nadvihol pri tom jedno obočie.
Zasmiala som sa.
,,Zabilo by ťa byť trošku romantickejši?"
,,Môžem sa pokúsiť, ale vieš že je to ťažko dosiahnuteľné."
Zadívala som sa do jeho tváre a videla som, že je to nie je možné. Pochoval svoje city niekde úplne dole v sebe a už ich ani sám nevie nájsť. Vyhovuje mu svoj terajší život, lebo sa nemusí báť, že mu znova niekto zlomí srdce. Chápala som to, ale človek nemôže kvôli jednej zlej skúsenosti uzatvoriť svoje srdce pred ostatnými. Ľudia sú predurčení k tomu, aby svoj život zdieľali s ostatnými. Samota nikomu nedá do života nič dobré.
,,Mal by si prestať staviať okolo svojho srdca múr.  Konec koncov tým len sebe ublizuješ."
,,Ale to znamená, že nikto iný mi nemôže ublížiť a to je cena, ktorú som ochotný zaplatiť."
,,To je blbosť Lucas." Zasmiala som sa, aj keď som si myslela, že mám pravdu, ale nechcela som dnes vyťahovať takéto témy. Mali by sme sa baviť a nie viesť psychologickú terapiu, na ktorú som aj tak nemala vzdelanie.
,,Pristane ti to, keď sa smeješ." Smiech mi z tváre zmizol, rýchlo som sa otočila a sledovala svoje nohy, ktoré kráčali po červenom koberci.
,,Zaujímavý výber partnerky."
Ozval sa za nami Marcusov hlas. Obaja sme sa otočili a za nami kráčal Marcus s Mishel. Odkedy idú za nami ?
,,Prečo si mi nepovedala, že aj ty tu budeš? Mohli sme sa spolu nachystať."
Misheline ústa síce hovorili priateľsky ale jej oči hovorili, že by moju prítomnosť najradšej vymazala.
To sme mali spoločné.
,,Nebol na to čas, cez všetky tie zamilované pohľady, čo ste vy dvaja na seba hádzali na seminári." S úsmevom som prešla pohľadom na Marcusa. Vedel, že ho provokujem, ale na tvári mal stále svoju masku nezáujmu. Iba iskričky hnevu v očiach ho prezradili, že mu to možno nie je až tak ľahostajné.
,,Mishel som ale rada, že ťa Marcus napokon pozval. Veľmi sa stresoval, že ho odmietneš, ale povedala som mu, že sa nemôže brániť láske. A ako vidím, je v tom až po uši."
To už sa Lucas vedľa mňa chechtal a ja som sa premáhala, aby som sa nerozosmiala tiež. Marcusovi viditeľne stuhla sánka pri slove láska a prepaľoval ma neľútostným pohľadom, ktorý mi sľuboval, že ešte nie je koniec a že si to ešte odseriem.
,,Neviem, či by sme mali veriť tvojmu úsudku, čo sa týka vzťahov, keď si vezmeme do úvahy, že ťa Jax na každom kroku podvádzal." Marcus na mňa vyceril všetky zuby a mne bolo jasné, že čokoľvek teraz príde bude kurevsky bolieť moje srdce.
,,Ale jedno ti musím nechať tá tvoja sladká naivita má niečo do seba."
,,Stačilo bráško, ak nechceš mať znova modrú tvár."
Vedela som, že to čo povie nebude nič pekné. Pripravovala som sa na to, ale aj tak to splnilo Marcusov účel. Môže vás niekto priťahovať a zároveň ho z celej duše nenávidíte?
,,Tu je náš rytier v bielej zbroji." Škeril sa naňho Marcus.
Mishel len sledovala ich výmenu a ničomu nechápala.
,,Poďme, už musíme ísť." Šepla som Lucasovi a potiahla ho za ruku.
,,Bolo mi potešením, ako vždy Marcus. Stále ma prekvapuje, že vieš byť väčší debil ako naposledy." Jeho úškrn zmizol a hľadel na mňa tými jeho búrkovými očami. Možno ospravedlňujuco? Určite nie. On nevedel čo to slovo znamená. Nech to bolo čokoľvek, videla som, že mi chce ešte niečo povedať, ústa sa mu pootvorili, ale hneď na to ich zavrel. Čokoľvek chcel ešte povedať, pochoval to hlboko v sebe.
Už som viac nečakala na tie nevypovedané slová, otočila som sa im chrbtom a kráčala preč z kostola po boku Lucasa.
,,Nevšímaj si ho. Vždy najprv hovorí a potom rozmýšľa." Keď sme sa od nich vzdialili tak, že nás už nemohli počuť, odpovedala som Lucasovi.
,,Nepovedal nič čo by nebola pravda." Nemá zmysel si klamať. Vedela som to ja a vedel to aj Lucas.
,,Každý sa učíme na vlastných chybách. Pozri sa na mňa." Štuchol do mňa a nezostávalo mi nič iné ako sa zasmiať. Avšak smiech na mojich perách chutil nejako horko.

Vyšli sme z kostola, nasadli do auta a zaradili sa do kolóny aút smerujúcich na hostinu.

Tá sa konala neďaleko v krásnom kaštieli s ešte krajšiou záhradou. Síce už bol pozdný jesenný čas, ale tunajšia tráva a stromy ako keby zabudli odkvitnúť. Vo veľkom antálku spojenom s kaštielnou sálou bolo asi päťdesiat stolov zdobených v staroružovej a sivej. Bola to dokonalosť sama o sebe. Všetko tu do pútnika ladilo a nič nevyčnievalo. S Lucasom sme našli náš stôl a usadili sa. Za stolom už sedela Sophie s nejakým mužom, ktorý mohol mať asi tak tridsať možno menej. Absolútne som ho nikdy nevidela a tiež Hugo s Miou.
Lucas sa tváril namosúrene, zrejme nebol nadšený, že Sophie sedí u nášho stolu.
,,Prisahám, že Lauru stiahnem z kože." Zavrčal mi do ucha a ja som sa zasmiala. Na sekundu. Potom mi zotrel úsmev Marcus s Mishel, keď si sadli na posledné dve voľne miesta.
Marcus prebehol po všetkých tvárach u stola a zaškeril sa.
,,To to bude ešte zaujímavý večer."
Sophie ho prebodľa pohľadom, Lucas zavrčal a ja som naštavene sklopila zrak na tanier predo mnou. Vedela som, že sa opäť raz nemýlil.
,,Proste si sadni a mlč." Sprášila ho Sophie a poprvykrát som za jej slová bola vďačná.
Marcus si ochotne sadol a vzal do ruky pohár šampanského. Na jeden nádych, vlial do seba celý obsah pohára. Čakaním na prípitok sa neobťažoval.
Potom si utrel chrbtom ruky ústa a rozvalil sa na stoličke a jednou rukou spočinul na operadle stoličky, na ktorej sedela Mishel.
,,Kto by to bol povedal, že Jaxove dievčatá budú sedieť za jedným stolom." Pohľadom prebiehal zo mňa na Sophie. Každý kto aj nevedel teraz sa už zaručene dovtípil. Pod stolom som zovrela dlane do pästi. Marcus sedel oproti mne a tak som to riskla. Prisunula som sa čo najbližšie k stolu a nohou som vykopla k jeho nohe. Trafila som mu zrejme píšťalu. Jeho tvár sa pretavila do grimasy a ja som sa so široka usmiala.
,,Čo ten kyslý ksicht?" Sladko som jeho smerom povedala.
Najprv si ma premerial a opäť som v jeho očiach videla niečo iné ako som bola zvyknutá. Nebol nahnevaný, skôr vzrušený? V sivých očiach mu iskrilo a ja som z neho bola čoraz viac frustrovaná.
Napokon sa ozval ten neznámy muž vedľa Sophie a prihovoril sa Lucasovi, pričom na Marcusa hodil hrozivý kukuč. Rozprávala sa ako starí známi. Riešili hokej potom nejakú burzu a potom som sa úplne stratila. Sophie bola divná. Vôbec nikomu nevenovala pozornosť, hocikto sa jej niečo opýtal, tak odpovedala vždy len jednoslovne. V ruke po celý čas zvierala telefón a zbesilo doňho ťukala.

Laura a John sa chopili prvého mladomanželského tancu. S úžasnom som ich sledovala, keď sa Lucas priblížil ku mne.
,,Smiem prosiť?"
Na lícach som pocítila teplo a už som vedela, že vyzerám ako rajčina tesne pred zberom.
,,Chceš riskovať pošliapané topánky ?"
Pokrútila som hlavou.
,,Nie som dobrá v tancovaní."
Na chvíľu si chytil bradu, ako keby rozmýšľal, či mu to za to stojí. Potom sa zo široka na mňa usmial.
,,Risknem to."
S tým sa postavil a ponúkol mi svoju dlaň."
Chytila som sa jej a Lucas mi pomohol vstať.
Za nami som počula ešte Mishelin hlas.
,,Pristane im to." 
Otočila som sa k ním vo chvíli, keď Marcusovi stuhol úsmev na tvári a nozdry sa mu rozšírili. Ani na Mishel nepozrel, nenamáhal sa jej ani odpovedať. Sivé oči stmavli a zapichli sa do mojich. Telom mi prešla tak intenzivná triaška, že sa mi celé telo zachvelo. Pomaly som si to začala uvedomovať. On bude mojou skazou. Nie Jax, ani Lucas. Omotal si ma okolo prsta a donutil ma hrať túto hru na mačku a myš bez toho aby som si to uvedomila.
Rýchlo som sa otočila za Lucasom a kráčala s ním ku parketu.

,,Dostal sa ti pod kožu." Zašepkal mi do ucha s úplne vážnou tvárou.
,,Kto?" Hrala som sa na blbú.
,,Ty vieš kto." Nadvihol obočie a jednu ruku mi položil na nahý spodný chrbát a jednu ruku obtočil okolo mojej dlane. Začali sme sa v rytme hudby hýbať. Stále som sa pohľadom pozerala na naše nohy a snažila som udržať tempo a nestúpiť mu na nohy.
,,Hlavu hore. Nechaj sa viesť."
Usmial sa na mňa a ja som sa zapozerala do jeho nádhernej tváre, na ktorej mu svietil veselý úsmev.
Držali sme tempo, do kým pieseň neskončila. Skôr ako začala hrať nová, zastavila za mnou postava. Nemusela som sa ani otočiť, aby som vedela kto to je. Stačilo, že mi do nosa vkĺzla vôňa cédru a ovocia aby som úplne jasne vedela, kto stojí v mojej blízkosti.
Potom sa pohol a zjavil sa v mojom zornom poli.
,,Smiem prosiť?" Vystrel ku mne dlaň.