Nikdy ti neodpustím

5. Nevítaný hosť.

Isabell

Domov som prišla o tretej ráno. Nohy ma boleli a v hlave som ešte stále počula dunieť basy.

Napriek všetkému sa mi to dnes páčilo. Celý večer som mala na perách priblblý úsmev. Zrazu som nevedela, prečo som sa celý  život skrývala v byte a pritom svet tam vonku mal toľko toho čo ponúknuť.
Vstúpila som na balkón a jednu si zapálila.
Z myšlienok ma vyrušilo búšenie na dvere. Zahasila som rýchlo cigaretu a podišla k dverám. Cez kukátko som pozrela kto stojí za dverami aj keď odpoveď som už dávno poznala.
,,Čo tu robíš Jax?" Pootvorila som dvere, aby mohol vojsť. Neviem prečo som ho vpustila. Sila zvyku zrejme. Prešiel okolo mňa a mierne ho tackalo.
,,Ty si opitý?" Zatvorila som za ním dvere a zložila si ruky na prsia. Stále som mala na sebe tie krátke čierne šaty, ale vlasy som si hneď po príchode zopla do drdola.
,,Prečo si to spravila ?" Jeho pohľad pripomínal spráskaneho psa.
,,Šoféroval si sem?" Zdvihla som jedno obočie.
On si ma premeral a oprel sa o stenu.
,,Tie šaty ti pristanú." Pošúchal si tvár.
,,Prečo si prišiel Jax?" Presunula som sa do malej kuchynky a napustila mu pohár vody.
,,Drž sa ďalej od Lucasa." Jeho pohľad sa zmenil a bol opäť nahnevaný.
,,Drž sa ďalej od Sophie." Posunula som mu pohár po úzkom kuchynskom ostrovčeku zo žuly.
Len pokrutil hlavou.
,,Nie je to také jednoduché."
,,Ja to vidím dosť jednoducho." Odsekla som mu.
Už ma to unavovalo. Otázky sa kopili a odpovede neprichádzali.
,,Prečo si si so mnou začal Jax keď zjavne nemáš doriešenú minulosť ?"
,,Záleží mi na tebe." Urobil pár krokov ku mne.
,,Ale?" Chytil pohár vody a pozeral naňho až príliš dlho.
,,Ale?" Zopakoval po mne.
,,Vždy za touto odpoveďou príde nejaké ale."
,,Je to ťažké vysvetliť. Ja a Sophie sme prepojení a nemyslím, tak ako si to ty myslíš. Stalo sa niečo pred pár rokmi. Nechcem o tom hovoriť. Nemôžem o tom hovoriť. Ale jedno ti môžem sľúbiť, nespím s ňou. Už nie." Viečka som zrazu mala ťažké a unavené.
,,Odkedy?"
,,Odkedy čo?"
Napriamila som sa. ,,Odkedy s ňou nespíš."
,,Prečo to nemôžeme nechať tak?"
,,Je to jednoduchá otázka Jax."
,,Pár mesiacov."
Chcelo sa mi plakať ? S určitosťou áno. Ale skôr sa mi chcelo plakať z mojej blbosti a naivity.
Otočila som sa a chcela okolo neho prejsť. Chytil ma za zápästie a otočil k sebe.
,,Nebuď taká Izy. Boli sme len na začiatku. Nesľúbili sme si vernosť, nechali sme to plynúť. Náš vzťah ti doteraz vyhovoval, tak čo sa zmenilo?"
,,Zrejme ja."
Vytrhla som sa mu z objatia a odišla do kúpeľne.
,,Môžeš spať na pohovke. Nejazdi opitý Jax." Zabuchla som dvere a dala si teplú sprchu. Keď som sa vrátila do izby, Jax spal na gauči a jeho čierne brčky mu padali do očí. Vyzula som mu botasky a prikryla ho dekou. Jeho výzor bol zrazu taký pokojný. Aj mne na ňom záležalo, ale vždy tam bolo to ale.
Čo som k nemu vlastne cítila ?

O desiatej ráno mi zazvonil budík. Odložila som ho asi päť krát a potom som až konečne vstala. Vybrala som si oblečenie do práce a odišla sa do kúpeľne obliecť. Jax stále spal na pohovke. Nezobudilo ho ani moje prípravy do práce. Už som ho chcela zobudiť, ale potom som sa zastavila. Nechcela som s ním viesť rozhovor o včerajších udalostiach. Na to som ešte nebola pripravená, mentálne. Zo zásuvky som vytiahla malý blok a pero. Pripravila som mu pohár vody a aspirín.
O pohár vody som mu oprela vzkaz, že som išla do práce a keď bude odchádzať ma za sebou len buchnúť  dverami.

Odišla som z bytu a ponáhľala sa na autobus. Do baru som prišla desať minút pred otváraním. Počasie začínalo chytať jesenný nádych a slnko bolo skryté za mrakmi.
Za barom už stál Adam, čerstvá posila nášho tímu.
,,Alex to dnes vzdala?" Opýtala som sa ho s úsmevom.
,,Zrejme ťažká noc." Zasmial sa a ďalej leštil poháre.
Sobotné doobedia som mala rada. Málo zákazníkov znamenalo menej roboty.  Dnes som tu mala skysnúť do piatej.
Za obedom sa sem nahrnuli študenti, ktorí mali zrejme veľa voľného času.
Dúfala som, že keď sa vrátim domov už tam Jax nebude. Stále sa neozval čo znamenalo, že ešte spí. Alebo ma len ignoruje. Aj to je možnosť a celkom reálna.