Nikdy ti neodpustím

12. Ďaľší deň.

Isabell

Ráno som sa zobudila tesne pred budíkom. Pretočila som sa na druhý bok a sledovala spiaceho Lucasa. Jeho líce bolo o otieň tmavšie ako večer. Hovorila som mu, že si má na to dať ľad.

Potichu som vyliezla z postele a schmatla oblečenie a kabelku zo stoličky. V kúpeľni som sa prezliekla a potrebovala čo najskôr odísť aby som stihla autobus. Predtým ako som stihla kľučku dverí do mojej izby som zastala. Nechcela som ho zobudiť a tak som sa otočila, že prejdem jeho izbou.
Otvorila som jeho izbu. V prvom momente ma šokovalo, že tu má väčší poriadok ako ja. Jeho izba bola ladená do tmavších farieb ako tá moja. Pracovný stolík mal oproti posteli, ku ktorému bola prisunutá čierna koženná stolička. Vedľa dverí do kúpeľni mal drevenú trojdverovú skriňu a v strede prilepené zrkadlo. Rozhliadla som sa pi posteli, ktorá bola rovnaká ako tá moja až na to jeho čierne povlečenie. V rohu izby mal čierny koženný gauč a na stene zavesenú telku. Rukou som prešla po jeho zametových obliečkach a jemný satén sa mi pod dlaňou vlnil.
Prešla som ku dverám do chodby, keď som si všimla fotky zavesené na stene. Boli to väčšinou fotky, keď bol mladší. Na jednej som spoznala aj Jaxa. Na tvári im svietil roštiacky usmev a držali sa okolo ramien. Mohli mat niečo cez pätnásť rokov. Nechápala som, ako sa ľudia z jedného dňa na druhý mohli tak zmeniť a odcudziť.

Na autobusovú stanicu som prišla tak, že som ledva stihla autobus.
Ranné prednášky mi však nevadili, nakoľko som potrebovala stíhať aj prácu.
Vystúpila som z autobusu a rovno som si to nasmerovala do budovy školy.
Ponorená do svojich myšlienok som nevnímala okolie až po kým som za sebou nepočula svoje meno.
Moje telo stuhlo, ale neodvážila som sa otočiť, radšej som sa prinútila pokračovať v ceste. Za krátku chvíľku, ani nie po piatich metroch som na ruke pocítila jeho ruku, ktorá ma zastavila.
Nič iné sa nedalo robiť. Otočila som sa tvárou tvár k Jaxovi.
,,Čakal som ťa." Ozval sa.
,,To vidím." Odsekla som mu o niečo ostrejšie nakoľko som sa medzi ľuďmi s ním cítila o čosi bezpečnejšie.
,,Vysvetlíš mi, čo to má všetko znamenať?"
,,Musíš byť konkrétnejší Jax, poslednú dobu sa toho deje mnoho."
Prezrela som si jeho tvár. Na brade mal tiež červený fľak, ktorý už chytal fialovo-zelenú farbu. Chrbát ruky mal rovnako porezaný ako Lucas.
,,Prečo bývaš u Lucasa do riti ?"
,,Neviem, možno mám strach , že ma zas doma niekto napadne."
,,Nikdy by som ti neublížil Isabell." Vyzeral kajúco, ale ani za mak som mu to neverila. Za posledný čas som zistila, že je kráľ pretváriek.
,,A predsa sa stalo." Urobila som krok od neho.
,,Pozri sa Jax, čo sa stalo, to sa už neodstane. Som ale ochotná to všetko hodiť za hlavu, keď sa budeš odo mňa držať ďalej."
,,Prečo chceš všetko čo sme spolu zažili zahodiť? Mrzí ma to, oukej? Zabudnime na to, ja sa zmením a opäť budeš šťastná." Jeho tón hlasu sa však zmenil, ako náhle sa mu moja odpoveď nepáčila.
,,Podvádzal si ma Jax, ublížil si mi. Medzi nami to už nikdy nebude ako predtým. Pochop to."
,,Je to všetko kvôli Lucasovi, že ? Povedz mu Isabell ako ťa opontal? Spávaš s ním?" V jeho očiach sa objavil nebezpečný pohľad.
,,Aj keby, nie je to tvoja starosť. Odíď a už sa nevracaj."
Rukou mi podchytil zápästie.
,,Takto to nekončí."
Vytrhla som mu svoju ruku zo zovretia.
,,Bohužiaľ áno."
Otočila som sa na odchod a za sebou som ešte počula jeho hlas ako mi vraví, že sa ešte uvidíme. To sa teda neuvidíme. Ako by sa stal úplne iným človekom.

Dnes som mala iba jednu trojhodinovú prednášku správne právo, ktoré sa neuveriteľne vlieklo.
V polovici prednášky mi zavybroval mobil.

Lucas: Ďakujem, že si ma nezobudila, zaspal som na prednášku. 🫣

Ja: Nevedela som, že som tvoj osobný budík. 😉

Lucas: Keďže môj mobil zostal v mojej izbe, dúfal som, že budeš.