Nikdy ti neodpustím

41.Sladké klamstvá, ktoré chceš počuť.

Isabell

Chrbtom ruky som si utrela slzy. Nedovolím, aby ma videl plakať. Už nikdy.

Otvoril drevené dvere, ktoré vŕzgali rovnako ako v lete.
Chatu jeho otec využíval, keď chodil na lov. Všade po stenách viselo vypchaté zverstvo a parohy.
Zviazaná ruka ma bolela. Putá mi do nej vyryli červenú podliatinu.
Jax vstúpil do izby a v ruke držal biely ručník. Striaslo ma len z predstavy, že sa ma opäť dotkne aj keby to malo byť len s uterákom.

Na tvári mu svietil úsmev. Došiel ku mne a ja som sa posunula vyššie, aby som bola od neho čo najďalej. Sama sebu som nechápala, ako som s ním mohla predtým koexistovať.
Úsmev z tváre mu zmizol, len čo uvidel moje zápästie.
,,Ubližuješ si." Zavrčal.
,,Nie viac ako ty mne." Snažila som sa udržať pevný hlas.
,,Priznávam, mal som ťa radšej uspať, ale využil som príležitosť, keď si tam stála úplne sama."
Uterákom mi prechádzal po čele. Pri každom dotyku som sykla.
,,Bolí ťa to?" Zaujímal sa.
,,Bolí ma tvoja prítomnosť." Šplechla som mu do tváre a jeho pohľad sa zmenil na divoký a nasratý.
Fajn. Aj ja som bola nasratá.
,,Nebúď sprostá Isabell." Pritlačil mi hlavu o pelesť postele.
Dívali sme sa do oči a jeho zelené zorničky boli veľké ako hrášok. Bol taký iný, človeka, ktorý stal predo mnou som vôbec nepoznala.
,,Čo odo mňa čakáš Jax? Uniesol si ma, udrel si ma, čo ešte máš v pláne, znásilniť ma?"
Neovládla som sa a vrešťala na celú izbu.
Zapchal mi ústa rukou. Celé telo sa mi triaslo.
,,Ukľudni sa." Druhou rukou mi prešiel po kľúčnej kosti.
,,Kľudne môžem aj to." Zavrčal mojim smerom. Okamžite som mu voľnou rukou strelila facku. Stiahol ruku z mojich úst a schmatol mi voľnú ruku a pritlačil mi ju k hlave.
,,Neopováž sa" Prepaľovala som ho nenávistným pohľadom.
Voľnou rukou mi prstami prešiel po spodku prsníka."
,,Prestaň." Vreštala som ďalej.
,,Drž hubu Isabell." Svojimi ústami zaútočil na moje pery. Slzy mi tiekli po lícach. Už som ich neovládala. Nie, toto nedopustím. Zaťala som zuby do jeho spodnej pery, do kým som na jazyku neochutnala kovovú chuť. Jax sa okamžite stiahol a vlepil mi facku. Hlava sa mi otočila do strany.
Vrátil sa o krok do zadu.

,,Totálne ju zmagoril." Ozval sa Jaxov hlas, ale jeho slová nesmeroval ku mne. Otočil sa do zadu ako by niečo videl. Pozrela som sa tým smerom, ale nič ako prítmie som nevidela.
,,Bude nás milovať. Musí." Znova Jaxov hlas.

,,Nikdy ťa nebudem milovať. Nemôžem, keď milujem niekoho iného." Zvrieskla som skôr, ako som si stihla uvedomiť, čo som vlastne povedala. Slová zo mňa vyšli úplne pudovo. Okamžite som sklapla. Nemal právo to počuť skôr ako som čokoľvek také povedala Marcusovi.
,,Nevie čo hovorí, udrela sa." Skôr ako som stihla povedať, že to on udrel mňa ozval sa znova.
,,Nemôžeš ju udierať, prestaň." S kým koľvek sa Jax rozprával v miestnosti určite nebol. Bol pošahanejší, než som si uvedomovala.

Potrebovala som zmeniť taktiku. Musel uveriť, že on je ten pravý, aby ma pustil a mohla som odísť."

Jax sa stočil ku mne. Konečne ma začal vnímať.
Viem, že za to môže choroba, ale nemohol sa len na to vyhovárať. Prebudila v ňom to najhoršie. Ale stále to bolo vždy v ňom.

,,Prečo si prestal opäť brať lieky Jax?" Išla so naňho milo.
,,Nerobilo mi to dobre."
,,A toto je podľa teba lepšie?" Nadýchla som sa.
,,Ako si to to všetko predstavuješ?" Pokračovala som s malou nádejou, že si uvedomí akú kolosálnu kokotinu spravil a pustí ma.
,,Odídeme spolu, niekam ďaleko od týchto toxických ľudí."
Takže uvedomenie neprišlo. Vrátil sa z kúpeľne a doniesol mi pohár vody. Keď som ho od neho nezvala položil ho vedľa mňa na nočný stolík.

,,Nemôžeš ma tu držať zviazanú, bolí to a treba mi ísť aj na záchod."
,,Prosím." Dodala som.
Jax sa rozhliadol okolo seba. Vedela som, že nad mojou prosbou uvažuje a tak som sa chytila poslednej slamky nádeje, že ma aspoň odpúta od tej zasranej postele.
,,Kam by som prosím ťa odišla? Sme uprostred ničoho a von mrzne." Snažila som sa ho obmäkčiť.
,,A tiež sme na druhom poschodí, zlámať sa mi zrovna nechce." Vedela som, že tlačím na pílu, ale potrebovala som ho presvedčiť.
Jax sa na mňa hľadel. Potom prešiel ku kreslo a zložil si mikinu. Za tie dva mesiaca viditeľne schudol aj tak však bol silnejší ako ja. Na slobodu by som sa nikdy neprebila, to som vedela aj keď som to zvažovala a nie len raz za tú dobu, čo som tu sedela.
,,Nič neskúšaj." Vytiahol tričko a za opaskom mal uchytený lovecký nôž.
Sedela som bez pohnutia kým nevytiahol zo zadného vrecka malý kľúčik a nenatiahol sa po kovových putách. Zámok klikol a moje zápästie bolo voľné. Mala som sto chutí mu hneď teraz jednu vraziť, ale neomráčilo by ho natoľko, aby ma v návale zlosti nevykuchal.
,,Ďakujem." Pomasírovala som si zápästie a zosunula nohy z postele. Jax urobil krok do zadu. Príliš rýchlo som sa postavila, ostrá bolesť sa mi zapichla do spánkov a ledva som sa dokázala udržať na nohách. Celá miestnosť sa so mnou točila. Myslím, že som mala otras mozgu. Nič som však nepovedala a pokračovala som k dverám do kúpeľne. Jaxove kroky som počula za chrbtom. Vošla som do kúpeľne a oprela sa dlaňami o mramorovú dosku. V zrkadle som videla svoj odraz. Vlasy mi z copu vytrčali na všetky strany a na pravej strane boli moje vlasy  sfarbené krvou a na čele som mala stále pozostatky zaschnutej krvi. Prešla som si rukou po rane. Nebola veľká ani hlboká a teraz už ani nekrvácala. Oči som mala spuchnuté a tiež červené. Zrejme je to dnes moja farba. Rukou som si prešla po líci, ktoré som mala tiež opuchnuté a samozrejme, červené.
,,Mrzí ma to." Videla som Jaxa ako sa opiera o rám dverí. 

To by ťa malo. Až toto všetko skončí, ty budeš zavretý v psychiatrii.

Svoje myšlienky som si však nechala pre seba. Nechcela som aby ma opäť spútal.

,,Môžeš mi dať minútku?" Usmiala som sa naňho a ten úsmev ma stál všetku zostatkovú silu.
Premerial si ma. Videla som ako sa to v ňom bije. Po pár sekundách sa ozval.
,,Budem v izbe." Otočil sa. ,,Dvere však nechaj otvorené."

Keď sa mi Jax stratil z dohľadu konečne som sa zhlboka nadýchla. Myslela som sa Marcusa.
Hľadá ma?
Vie čo sa mi stalo?
Po tvári mi stiekla zatúľaná slza.

Prečo sa mi dejú samé zlé veci? Vždy keď som bola konečne šťastná prišla imaginárna facka od života. Teda dnes aj reálna. Cez slzy som sa smiala na mojej smole.

Šaliem. Zbláznim sa tu.

Prestala som sa smiať a už som len potichu vzlykala.  Keď už moje oči odmietali plakať, chytila som do rúk uterák.
Pustila som prúd vody a snažila som sa utrieť krv.

Vrátila som sa k Jaxovi do izby. Hlava sa mi točila a potrebovala som spánok. Vedela som, že kým budem hrať jeho hru neublíži mi.

Bez toho aby som sa na neho pozrela vliezla som do postele a zakryla sa paplonom.
Myšlienkami som sa presunula k Marcusovi a zavrela oči. Spomínala som na to ako sme sa spolu učili na skúšky, ležali v posteli, ohadzovali sa vankúšmi a ako mi perami kĺzal po tele.

Ani som nepočula, kedy sa Jax dostal ku mne, ale keď jeho slizké pery skončili na mojom líci, stuhla som. Ani som sa nepohla. Modlila som sa, nech to už všetko skončí.

Viečka som držala zavreté až som nakoniec zaspala. Ponorila ma tma a ja som bola vďačná, že ho už nevnímam vo svojej prítomnosti.