Nikdy ti neodpustím

2. Neznámy pocit.

Isabel

Domov som včera prišla neskoro, čo sa podpísalo na mojom rannom vstávaní. Vôbec sa mi nechcelo, ale pri živote ma držala myšlienka, že dnes sa v práci zdržím len štyri hodiny.
Bar bol prázdny a všetci iste dospávali piatok. Ráno som si našla ešte dva zmeškané hovory od Jaxa, ale ignorovala som ho. Táto jeho novoobjavená stránka sa mi vôbec nepáčila.
Čas sa pomaly pohyboval a kým tu neboli ľudia, pracovala som na mojej seminárnej práci. Blížil sa termín odovzdania a ja som s ňou ani náhodou nebola na konci.

Po pracovnej dobe som sa odhodlala do telocvične, veď som si to sľúbila. Prezliekla som sa do legín a dlhého trička. V univerzitnej posilňovni to bolo preplnená ľuďmi. Vložila som si slúchadla do uši a vybrala som sa k bežeckému pásu. To zvládnem, veď už aj predtým som cvičila. Len čom som sa rozbehla moje nohy a pľúca protestovali. Po desiatich minútach som fučala ako stará lokomotíva. Včera v noci som ešte na YouTube stihla pozrieť nejaké videá. Celá premotivovaná som si spísala cviky, ktoré som mala teraz realizovať. Keď som videla všetkých tých ľudí ako dvíhajú činky, moje premotivovanie vyprchávalo. Podišla som k týči na žrdi, že začnem s drepmi. Pomaly to odsýpalo a ja som prešla k ďalšiemu stroju. Po jednej série ma vyrušila mužská postava, ktorá sa pri mne zastavila. Vytiahla som si jedno slúchadlo a zahľadela sa na neho.
,,Na koľko to ešte máš ?" Jeho hlas bol o čosi hrubší ako sa k jemu zovňajšku hodilo. Tmavohnedé vlasy mal po bokoch zatrihnuté na krátku a dlhšie vrchné vlasy mal rozstrapatené. Jeho telo bol samý sval. Dokonale vypracované bicepsi mu trčali z krátkeho rukáva trička a šortky ukazovali svalnaté nohy. Na spánku sa mu ligotala kvapka potu.
Za jeho výzor by sa nehanbil nie jeden boh.
Zrejme som nad ním slintala dlhšie ako bolo vhodné, lebo nadvihol obočie.
,,Hm, ešte chvíľku." Vykoktala som zo seba a on prikývol a odišiel.
Spamätaj sa Isabel. Máš priateľa, síce mu teraz trochu šibe ale aj tak.
V rýchlosti som docvičila a prešla k inému stroju. Nohy mi išli odpadnúť. Už mi moje cvičenie neprišlo ako dobrý nápad.
Ale dám to, dobojujem to.
Uterák som si prehodila cez další stroj a začala so sériami. Posilňovňa sa znova o čosi viac zaplnila.
Pri poslednej sérii sa pri mne zastavila opäť ta istá postava.
,,Už končím." Bez toho aby som ho nechala čokoľvek povedať, som mu odpovedala na jeho otázku, ktorú mal vpísanú do tváre.
On sa len zasmial a pokrútil hlavu.
,,Nevyhadzujem ťa neboj, kľudne si odcvič, ale asi máme rovnaký tréning."
,,Aj ty si ho včera našiel o druhej ráno na YouTube?" Zdvihla som obočie.
Premerial si ma pohľadom. Asi zvažoval či to bol vtip.
Vyhla som sa jeho ďaľšiemu pohľadu a skúsila pokračovať v cvičení, ale bolo to ťažké, keď som vedela, že stojí obďaleč a pritom ako čaká môže sledovať môj pučiaci sa zadok. Rýchlo som dokončila cvičenie a utekala na opačnú stranu posilňovni.
Ani nie za desať sekúnd ma nasledoval. Zvráštila som obočie a už som chcela niečo odseknúť keď som zbadala ako drží v ruke môj uterák. Si idiot Isabela.
,,Myslím, že by sa ti mohol ešte zísť." Podal mi uterák a ja som mu ho celá červená z rúk vytrhla.
Ako môže mať niekto tak dokonalé telo aj tvár? Vôbec to nie je voči nám smrteľníkom fér.
,,Ďakujem." Hesla som a otočila sa na päte. Na dnes kulturistiky stačilo.

Po sprche som sa obliekla hodila na seba rifľovú bundu a utekala z tohto pekelného miesta.
Neverila som, že ma sem ešte niekto niekedy dostane.

Pred mojim bytovým komplexom, kde som si prenajímala garsónku som videla stať tmavomodrý Jaxov džíp. Super. Z druhej strany sa opieral o dvere a niečo ťukal do mobilu. Keď si ma všimol odložil mobil do vrecka a odlepil sa od karosérie autá. Vtiahol ma do medvedieho náručia a jazykom si votrel cestu do mojich úst.
Zaplavila ma jeho vôňa a spojený s tým pocit domova. Bozk som mu opätovala do kým som si nespomenula, že sa vlastne naňho stále hnevám. Odtiahla som sa.
,,Nemáš mať tréning ?"
,,Za chvíľku vyrážam, len som ťa chcel vidieť. Bol som u teba v práci, ale že si skončila pred dvoma hodinami. Kde si bola Iz?" Premeriaval si ma pohľadom a čierne brčky mu padali do oči.
,,V posilňovni." Obočie mu vystrelilo nahor
,,Čo ten pohľad ?"
,,Odkedy chodíš cvičiť?"
,,Nové predsavzatie." Pokrčila som plecami a vybrala sa k vchodovým dverám. Za sebou som počula jeho kroky, ktoré ma nasledovali. Otvorila som dvere a on ich podržal aby som mohla vojsť.
,,Nie je Nový rok." Utrúsil a privolal výťah.
,,To musí byť Nový rok, aby som si dala predsavzatie ? Chcem niečo urobiť pre svoje telo."
Vstúpili sme do bytu a on ma opäť nasledoval.
,,Tvoje telo je dokonalé také ako je." Otočil ma čelom k sebe a zaútočil na môj krk. Vyzliekol mi bundu pretiahol tričko cez hlavu.
,,Čo to bolo včera Jax? Vôbec som ťa nespoznávala." Zamračil sa a odstúpil o krok odo mňa.
,,Mal som vypité, prehnal som to. Koľko krát sa ti mám ešte ospravedlniť Isabel?" Rozhodil rukami a ja som tiež o krok ustúpila.
Isabel mi hovoril len vtedy, keď bol nasrdený.
,,Zas to robíš. Zas sa bezpríčiny rozčuluješ."
,,Mám toho veľa, futbal, posledný ročník v škole. Potrebujem sa sústrediť na to, aby mi skauti ponúkli miesto v Chicago Fire a nie na to, či sa na tebe nieto vešia."
,,Viem sa o seba postarať aj sama. Všetko som zavládala do kým si sa ty nezačal správať ako neandtrtálec a vôbec vidím ako sa sústredíš keď každý víkend tráviš na večierkoch."
,,Nebudem sa o tom s tebou hádať." Vykročil ku mne a natiahol ruku mojim smerom. Zrejme čakal, že mu pádnem k nohám a všetko bude zabudnuté, ale tak to nefunguje. Musíme sa o tom porozprávať avšak Jax mal na to asi iný názor. Keď videl, že ho neplánujem chytiť za ruku  pokrútil hlavu a odišiel. Pri odchode nezabudol buchnúť dvere tak, že jeho dramatický odchod počuli všetci susedia.

Do večera som pracovala na seminárnej práci a rozmýšľala nad mojim zameraním. Do budúceho týždňa chcelo odo mňa študijné oddelenie aby som si vybrala právne zameranie. Výber som zúžila na trestné, alebo rodinné.

S pohárom vína v jednej ruke a s cigaretou v druhej som sedela na malom balkóne, ktoré smerovalo do záhrady. Viem, čo som si hovorila o tých cigaretách, ale dnes som jednu ozaj potrebovala na ukľudnenie pošramotených nervov. Prehadzovala som si jednu nezápalenú medzi prstami. V mobile mi cinklo upozornenie. Položila som pohár vína a klikla na upozornenie z instagramu. Alex mi poslal niekoho príbeh. Roztvorila som ho a sledovala hŕstku ľudí ako sa bavia pri nejakom ohnisku. Príbeh bol smerovaný na chalana, ktorý hral na gitare. Pri prvom prehratí som nič podozrivé nezbadala a tak som poslala a Alex otáznik. O chvíľku mi odpísala, že si mám všimnúť na konci príbehu pravý roh.
Znova som si príbeh spustila a sledovala. V pravom rohu som si ozaj všimla vysokú postavu s tmavými vlasami. Nemusela som dlho hľadieť aby som dotyčnú osobu spoznala. Tak často som sa hrala s jeho vlasmi, že mi už boli na sto honov známe. Asi päť krát som si pustila video, kým som mala úplný obraz a čo tam robí. Malo ma šokovať, že sa tam opäť tlačí na tú brunetu Sophie? Tentokrát to vyzeralo skôr ako intímna chvíľka ako hádka.

Zapálila som si cigaretu. Pomaly som vydychovala tabakový dym do nočnej oblohy. Ako som sa mala cítiť? Mala som byť nahnevaná, žiarlivá, rozhorčená? Už dávno nadomnou city neprevzávali kontrolu.
Zo všetkých pocitov, ktoré som mohla cítiť som si vybrala práve strach.
Strach zo straty stálosti. Aj keď som nikdy nevyhľadávala ľudí na Jaxovu prítomnosť som si už proste zvykla. Vyhovovalo mi, že nie sme spolu každý deň, že spolu netrávime každú jednu sekundu. Vyhovovalo mi, že sme sa pár krát za týždeň  večer stretli, mali uspokojívy sex a občas u mňa prespal.
Ale tá včerajšia žiarlivosť bola niečo nové. Vždy bol taký vzťahovačný, alebo som to len ja ignorovala? A čo ak nie som jediná s kým sa stretáva? Aj keď nemám zapálenie pre romantické sračky, vzťah ma byť o  dvoch keď sa nedohodnú inak, nie ?

Jednu vec som si uvedomovala jasne, akokoľvek môžem byť samotársky typ, záležalo mi na ňom. A akokoľvek mi môže na ňom záležať, nemôžem prehliadať, že mi nasadzuje parohy. Asi. Neviem. Z toho príbehu nebolo nič stopercentné.

Mala by som tam ísť ? Kde to presne je?

Ja: Kde to je, Alex?

Alex: Vieš kde je starý, opustený dom Withmora? Za jeho pozemkom je ohnisko. Tam sa vždy stretávajú.

Ja: Ten starý dom pri jazere?

Alex: Bingo.
Ideš tam?

Začala som písať a v tom som sa stopla. Chcem to vedieť ? Nie je niekedy lepšie žiť v nevedomí? Možno to ani nie je tak ako vyzerá.
Otvorila som konverzáciu s Jaxom.

Ja: Ahoj, kde si?

Chvíľku som čakala, kým mi odpovie.

Jax: So spoluhráčmi. Si oukej?

Ja: Nezastavíš sa dnes?

Dlho bol mobil ticho a ja som si doliala další pohár vína. Je veľmi zúfalé piť sama? Čert to vezmi. Ja nepijem, ja degustujem.

Jax: Dal som si pohárik, dnes už nemôžem šoférovať. Necháme to na inokedy, dobre zlatko?

Samozrejme.
Stále som rozmýšľala, či to bolo vždy takéto. Ako by som mala minulý rok celý v hmle. Bola som len rada, že si ma niekto všimol a vzal pod ochranné krídla, že som zrejme úplne vytesnila myšlienku, že je tu pre mňa vlastne, len keď to jemu vyhovuje. A naozaj mi to takto vyhovovalo? Alebo som si to sebe a iným len nahovárala aby som si to nejako v hlave ospravedlnila ?

Chýbal mi otec. Jediný človek, ktorý vo mňa veril.  Bol mojim ochranným štítom pred večne nespokojnou matkou. Teraz je preč a ja som sa upla na prvého človeka, ktorý ma videl.

Si zúfalec Isabel.

O polnoci som si ľahla do posteli a rolovala instagram. Zaspala som s mobilom v ruke a opäť sa mi snívalo o dni, keď ma posledný krát vyzdvihoval otec. Vždy vidím to isté. Otcov úsmev , žiarivé modré oči a vzápätí svetlá prichádzajúceho červeného auta, ktorý naráža do jeho strany. V tomto momente sa stále zobudím a kvapôčky potu mi stekajú po spánku. Bola to moja vina. Keby som nechcela zastaviť, nikdy sa to nemuselo stať.