Nikdy ti neodpustím

22. Hokejový zápas.

Isabell

Stála som pred hokejovou arénou. Ľudia okolo mňa vkĺzali na tribúny a ja som čakala, kým príde Alex.
Pred desiatimi minútami mi napísala, že príde za päť minút, ale vôbec ma neprekvapovalo, že tu ešte nie je.

Po chvíli, ktorá vyzerala ako sto rokov uvidím závan jej ryšavých vlasov. Mávnem na ňu rukou, aby ma medzi všetkými tými telami, ktoré sa hrnú na štadión videla.
,,Ahoj." Poviem, keď už je pár krokov odo mňa.
,,Čauko, poďme rýchlo dnu, nech nezmeškáme začiatok."
Natiahne ku mne ruku a už ma vláči za sebou. Prediera sa medzi ľuďmi, až podíde k okienku a vytiahne dva lístky.
Rýchlo ich podá obsluhe a už ma opäť ťahá za sebou na tribúnu.
Prejde až do stredu a posadí sa hneď do prvého radu za hráčsku striedačku hosťujúceho tímu.
Toľko k nenápadnosti.
Na hracej ploche sa už korčuľujú oba tímy.
Podľa striedačky predo mnou tuším, že hosťujúci tím ma zelené dresy a tí z našej univerzity sú červený.
Okolo nás prefrčí zelený dres s číslom 15 a na chvíľu sa jeho pohľad zahľadí našim smerom.
Alex celá šťastná drgne do mňa plecom.
,,To bol Hugo." Blažene sa usmievala. Hugo pri nás zastal a zakýval a Alex sa dobre že nerozpustila.
Pohľadom som skĺzla na červené dresy. Čítala som mená na chrbte až kým som nenašla číslo 69 a pod ním meno Coper. Pretočila som nad tým očami, ale inak ma to vôbec neprekvapilo. Marcus ako keby vycítil na chrbte pohľad a otočil sa mojim smerom. Cez prilbu som netušila či ma spozoroval, ale okamžite stuhol v pohybe. Čo ma len uistilo, že áno.
Sledoval ako pred nami Hugo korčuľoval a potom sa odpichol od ľadu a venoval sa rozcvičovaniu. Sledovala som ich ako si prihrávajú puk až sa dostal k číslu 81, ktorý zakončil prihrávku strelou do bránky. Z diaľky som nerozoznala meno na drese do kým neprišiel o niečo bližšie, ale tušila som, že to je Lucas. Tak aj bolo, na  chrbte mu svietilo Mason.
Zrazu sa ozvali sirény a všetci hráči sa vrátili k ich lavičke.

Ďalší hvizd znamenal začatie zápasu. Pravidlá hokeja mi neboli až tak známe, ale za pomoci Alexinych komentárov som už po prvej polovice prvej tretiny chápala podstatu. Lucas bol v útoku, Hugo tiež a podľa všetkého mal Marcus obranu.
Na moje prekvapenie som zaspas sledovala s napätím a úplne sa vžila do hry. Prvá tretina sa rútila ku koncu a s ňou sa aj Hugo rútil k bránke. Korčuľoval neuveriteľne rýchlo pozdĺž ich lavičky a teda aj okolo nás a keď už bol pri nás dostíhol ho červený hráč a s brutálnou silou ho sotil do mantinelov. Hugo sa prehol cez mantinel a stratil puk. Na malú sekundu sa hráč nášho univerzitného tímu zastavil. Videla som na jeho tvári škodoradostný posmešok a nebolo ani najmenších pochýb, že to bol Marcus. Cez prilbu do mňa zapichol pohľad, len na malú sekundu a potom sa vrátil k hre.
,,Hej, to čo malo znamenať Coper?" Vrieskala Alex.
Po tichu som sa zasmiala.
,,Asi to k tejto hre patrí."

Prvá tretina zostala bezgólová. Chlapci sa odpratali do šatní.

Druhá tretina nezačala najlepšie pre domáci tím, strácali puk a po pár minútach sa zásluhou dobrej Hugovej prihrávky na strelu rozoznel klaksón a hosťujúci tím sa dostal do vedenia.
Atmosféra na ľade zhustla a hra sa stala krvilačnejšou. Po nejakom hákovaní, Alexine slová nie moje, dostal hráč z hosťujúceho tímu trestné dve minúty. Lucas sa hneď chopil puku a aj so svojim spoluhráčom rozohrali uctihodnú hru, ale nepodarilo sa im skórovať.
Následne došlo k striedaniu a Lucas s Marcusom zostali na striedačke, kde si hneď začali niečo hovoriť. Obaja zdvihli hlavu a zahľadeli sa mojim smerom. Okamžite som odvrátila zrak späť na hraciu plochu.

Druhá tretina skončila bez ďalšieho gólu.
,,Vyzerá to tak, že hostia vyhrajú." Zaštebotala Alex.
,,Kde je tvoja univerzitná spolupatričnosť?" Podpichla som Alex.
,,Neprišla som predsa kvôli ním." Smiala sa Alex a ja som nadvihla jedno obočie.
,,Vidím, že tvoje ženské partie prevzali iniciatívu a zdravý rozum si zobral dovolenku."
,,Vieš dobre, že som neprišla kvôli hokeju." Zopakovala.
,,To mi tak nejako došlo tvojim výberom miest na sedenie."
,,A hádam nemáš dobrý výhľad?"
,,Sme jediné študentky našej univerzity, ktoré sedia v hosťujúcom krídle."
,,Ale máme najlepšie miesta Isabell."
,,To je diskutabilné." Ohradila som sa so smiechom.
Medzi časom začala tretia tretina. Lucas s Marcus boli zatiaľ na striedačke a čakali na svoj čas na ľade.
Pár minút po začatí zrejme poľavila obrana hostí a útočník nášho tímu vystrelil tak, že brankár nemal najmenšiu šancu zachytiť puk. Puk vrazil rovno do pravého horného rohu sieťky a bolo vyrovnané.
Došlo k výmene a na ľad sa dostal Marcus aj Lucas. Ich spolupráca vyčnievala medzi všetkými čo som zatiaľ videla avšak nedokázali presne zakončiť. V polovici tretiny došlo k vhadzovaniu na hosťujúcej polovici, Lucas vyhral bully a presnou prihrávkou našiel v rozbehu Marcusa, ktorý sa napriahol a z niekoľkých metrov vystrelil. Puk však zostal v brankárovej lapačke.

Do konca zápasu dominovali naši, avšak svoje odhodlanie a nájazdy nevedeli premeniť na gól. Po ukončujúcom hvizde rozhodcu Marcus buchol hokejkou o ľad. Všetci sa vrátili k svojim trénerom a odchádzali do šatni.

Zápas skončil remízou.

,,A teraz čo ?" Opýtala som sa Alex.
,,Máš chuť na táborák?" Usmievala sa na mňa od ucha k uchu. Ryšavý vlasy jej okolo tváre žiarili ako slnko spoza mrakov.
,,Neviem, mám?"
,,Prosím, prosím pekne prosím, poď bude sranda."
,,Si si istá?" Niečo mi nahováralo, že to tak nebude.
,,Určite. A ak nebude, pôjdeme domov. Čestné skautské." Zdvihla prsty a ja som sa neudržateľne rozosmiala.
,,Tak dobre." Vždy to bolo lepšie ako sedieť doma sama.
,,Super." Objala ma Alex.
,,Teraz už len musíme počkať na Huga. Poď počkáme ho pri občerstvení, kúpime si aspoň vodu."

Predierajúc sa okolo ľudí sme sa dostali k stánku.
Na to, že zápas skončil, ešte stále sme stali v celkom dlhom rade.

Pomaly sme sa blížili k pokladni, keď k nám zo zadu prišiel Hugo a objal Alex okolo ramien.
,,Ahoj. Tak si prišla." Usmieval sa na ňu ako slniečko na hnoj a ja som vedela, že tí dvaja sú už istí. Celý večer budú na sebe nalepení a ja budem ako tretie koleso na voze.
Alex sa tiež usmievala.
,,To to je Isabell. Isabell," ukázala na svojho kamaráta, ,,to to je Hugo."
,,Teší ma. Dobrý zápas." Usmiala som sa naňho. Za chvíľku k nám dorazili jeho traja spoluhráči. Všetci mali rovnaké tmavozelené bundy klubu.
Hugo nás predstavil, ale ich mená som si nedokázala zapamätať, nakoľko moju pozornosť upútali červené bundy našich hokejistov. Hneď som v nich spoznala Lucasa a za ním sa ťahal Marcus v búrlivej konverzácii s ďalším chalanom.
Lucas zablúdil pohľadom na chalanov v zelených bundách a v tvári mal nevyspytateľný pohľad. Následne prešiel po mojej tvári a jeho chôdza sa sekla a náhle zmenila smer. Rútil sa k nám. Akonáhle Marcus zbadal Lucasa, že mení smer rozhliadol sa po okolí a jeho oči sa stretli s mojimi. Okamžite si pridal k Lucasovi.

Toto bude ešte sranda.

,,Ahoj Isabell." Lucas bol prvý kto prerušil rozpravu medzi nami.
Mierne som sa usmiala, ale akonáhle som ho videla takto zblízka, pred očami som mala včerajšiu noc. Konkrétne ako sa zasúval do Susan. Bože môj, prečo mi nedovolíš ten obraz vytesniť z hlavy ?
,,Ahoj." Odzrdravila som ho a snažila sa nepozerať mu do oči a mať vyrovnaný hlas čo to len šlo.
,,Chceš odviesť domov?" Všetci našu výmenu sledovali, dokonca aj Marcus čakal na moju odpoveď.
,,Nie ďakujem už máme s Alex iné plány." Výraz mu zvážnel.
,,Ale dobrý zápas." Snažila som sa zmeniť tému.
,,Mali sme vyhrať." Chopil sa do konverzácie Marcus. Jeden z Hugovych kamarátov sa zasmial.
,,Ešte chvíľku a už by ste odchádzali z ľadu s plačom."
,,Ešte chvíľku tu stoj a ty budeš odtiaľto odchádzať s plačom." Odsekol Marcus a v okamžiku čo to vyslovil sa každý z nich napol a zaujal obrannú pozíciu.
,,Môžeš to skúsiť, ale garantujem ti, že to pre teba neskončí dobre."
,,Kluď, šetrite si ten testosterón na ľad." Vložila sa do toho Alex a ja som jej za to bola vďačná.
Lucas sa pozrel najprv na Alex a potom sa stočil ku mne.
,,Môžeme sa porozprávať?"
,,Môžeme to nechať na inokedy?" Šepla som jeho smerom.
,,Mohli, ale tým že sa mi vyhýbaš je to zrejme nemožné." Stále ma sledoval.
,,Asi jej stačilo vidieť." Uškrnul sa Marcus a ja som  ho mala chuť prefackať.
Lucas sa nechápavo otočil k Marcusovi a keď videl jeho posmešný ksicht zrejme mu došlo, že som nebola iba ja jediný divák jeho šou. Za to som však nemohla. Za to si mohol sám.
,,Môžeme to naozaj nechať na inokedy?" Vložila som sa do rozhovoru celá zahanbená. Skôr než mi stihol Lucas odpovedať, predbehol ho Marcus.
,,Lucas určite ešte môže počkať, ale Isabell, nezabudni spomenúť ako si vzdychala, keď som ťa..."
Jedným krokom som bola pri ňom a zakryla mu jeho nevymáchanú hubu rukou. Cítila som ako sa za nou smeje, ja som celá očervenela od hanby a chcela sa prepadnúť pod zem. Lucas a Alex sa zarazili a prepaľovali ma pohľadom a tí ostatní len pozerali.

Zabijem ho. Prisaham Bohu, že ho rozkúskujem a nakŕmim s ním medvede v ZOO.