Nikdy ti neodpustím

16. Z kaluže do blata.

Isabell

Ráno som sa zobudila niečo pred deviatou, ale vyliezť z posteli sa mi nechcelo. Rozmýšľala som nad tým, že keď tu momentálne Jax nie je, mala by som sa vrátiť do bytu. Bolo to tak síce správne, ale nechcela som. Cez zatiahnuté závesy sa do izby drali slnečné paprsky. Tých posledných dní, čo som tu, boli príjemné. Hlavne Lucasova prítomnosť, nebudem si klamať.
Priťahoval mal a aj keď som si veľa krát povedala, že musíme zostať priateľmi, niečo sa potom bozku vo mne zlomilo a chcela som viac. Chcela som to byť ja, ktorej sa dotýka, ktorú bozkáva. Išlo čiste o pudovú reakcie, nahovárala som si. Hovorí sa, že najlepšie je nikdy nepodľahnúť nutkaniu, ani na malíčku sekundu, pretože akonáhle zistíte aké to je opojné a sladké už nikdy si to nebude chciet odoprieť. Bol to aj môj prípad?
Neviem, kde sa zobrala vo mne tá ješitnosť, ale chcela som ho získať. V čom som horšia ako všetky ostatné?

Nakoniec som sa prinútila vstať a zaliezť pod prúd teplej vody. Kvapôčky mi stekali po tele a kokosový šampón som si vmasírovala do vlasov a pokožky. Kým som nechala pôsobiť kondicioner, oholila som si všetky partie.
Po sprche som vkĺzla do bieleho župana a vykonala ešte rannú hygienu.
V Lucasovej spálni sa otvorili dvere. To len teraz prišiel?
O chvíľu na to sa otvorili aj jeho kúpeľňové dvere a naskytol sa mi pohľad na Lucasove telo iba v čiernych boxerkách. Z tváre mu tiekol pot, vlasy mal vlhké a v tvári prekvapený výraz. Vytiahol si slúchadla z uši.
,,Nezamkla si. Prepáč, nevedel som, že si tu."
Zamrkal a usmial sa.
,,Už som na odchode." Avšak stále som tam stála, stehná stláčala k sebe, lebo ten pohľad na neho bol neskutočný. Odkedy som bola takáto? Sama sebou som nespoznávala.
,,Si v poriadku?" Spýtavo na mňa pozeral.
Bola som?
,,Ale áno. A ty čo ?" Oprela som sa bokom o umývadlo aj keď som už mala byť dávno na odchode.
,,Samozrejme."
,,Bol si cvičiť ?" Ako blbá som preťahovala našu konverzáciu, lebo ten pohľad bol príliš lákavý.
,,Behať." Ozrejmil mi. ,,Niekedy môžeš ísť so mnou."
,,Vieš poskytnúť prvú pomoc?" Opýtala som sa veselo a Lucas len zvráštil obočie.
,,Neviem ti nezaručiť, že mi po piatich metroch nezlyhá srdce." Vysvetlila som mu.
,,Ty si trdlo Isabell. Bral by som na teba ohľad."
,,To je od teba pozorné veľký brat." Zatváril sa najprv nechápavo, ale potom pochopil.
Prečo som si radšej nekúsla do jazyka?
,,Isabell." Jeho tón bol vážny a tvár napätá.
,,Lucas?"
,,Mali by sme sa porozprávať o tom bozku a o tom, o čom sme sa bavili na večierku."
Hm. Podvedome som mu skĺzla pohľadom po zápästí a všimla si náramok, ktorý som mu včera dala. Usmiala som sa.
,,Nemusíme, všetko čo malo, tak bolo povedané." Aj keď pohľad naňho rozpaľoval každý kúsok môjho tela bolo na čase sklopiť zrak, stiahnuť pomyselný chvost a odísť.

Celé dopoludnie som sa úspešne vyhýbala Lucasovi. Hodinu pred odchodom do práce som sedela v obývačke a písala seminárnu prácu do školy. Lucas bol väčšinu času v izbe, ale teraz si pripravoval obed.
,,Dáš si aj ty obed?" Zakričal mojim smerom.
,,Nie ďakujem, o chvíľku idem do práce"
,,Mám ťa hodiť ?"
,,Netreba, nemusíš." Hapkala som aj keď tá myšlienka sa mi pozdávala.
,,Vážne Isabell, kľudne môžem." Kričal z kuchyne. Alebo prečo vlastne nie?
Skôr než som mu stihla odpovedať, zazvonil zvonček u vchodových dverách.
Sledovala som ako sa Lucas presúva ku vchodovým dverám.
Prestala som písať a začala som načúvať.
,,Čau kamo, čo ty tu?"
,,Prišiel som po Izy. Beriem ju do práce."
Marcus.
Čo? A ešte raz čo?
,,Prečo?" Počula som ešte zmäteného Lucasa. Potom sa v obývačke objavil Marcus. Konečne si našiel tričko. Pomyslela som si, keď som si ho od hlavy po päty skenovala. Vyzeral, že ma silnú opicu a v tvári bol bledý. Blond vlasy mal rozstrapatené od vetra a čierne džínsy mal po kolenách roztrhané. Biela bombera mu skrývala čierne tričko.
,,Pripravená ?" Prišiel až nebezpečne blízko a kým som stihla reagovať vlepil mi pusu na líce. Vypleštila som oči.
,,Spolupracuj." Zašepkal mi do ucha a odtiahol sa.
Takže si to všetko pamätal.
,,Môžem na sekundu Isabell?" Ozval sa za chrbtom Lucas. Ruky mal založené na prsiach.
,,Kľudne bež Isabell, zbehni si rovno po veci, nech si môžeme dať obed pred tým ako musíš do práce." Zaštebotal Marcus a ja som ho mala chuť zaškrtiť. Sadol si do kresla v rohu a prehodil si nohu cez druhú nohu. Rukou si začal poklepkávať po stehne a tvári mal unudený výraz. Ale všetky tieto maličkosti, ako mal doširoka roztiahnuté nohy, ako si prstami bubnoval  do džínsov a tá tvár vytvárala akýsi obraz poloboha. Čo je to s nimi? To ani jeden z nich nemôže vyzerať normálno normálne? Alebo to tí boháči majú dané génmi, že vždy sú tak dokonalí?
Pokrútila som hlavou a prestala som slintať. Zaklapla som notebook a nasledovala Lucasa do kuchyne.
Okdiaľ, do pekla, vedel Marcus kedy idem do práce?
Lucasa som našla opierať sa o kuchynský pult. Viečka mal zúžene a hnedé oči boli o čo si tmavšej farby.
,,Čo sa stalo včera?"
Nerozumela som. Zvráštila som čelo a sledovala Lucasov napätý postoj.
,,Včera, keď si odchádzala z Marcusovej izby."
Takže toto si všimol, ale to že som sa vrtela okolo Eathana ako lacná štetka, to ho zjavne nezaujímalo.
,,Prečo ťa to zaujíma Lucas?" Skrížila som si ruky na prsiach. Ten chuj vo vedľajšej izbe mal pravdu. Bol na sračky, ale aj tak to vedel. ,,Nevyriešili sme si to už včera? Pudy, potreby tieľ a podobne?" Môj ty bože, naozaj som začala hrať Marcusovu zvrátenú hru? Ale keď som pozerala na Lucasa ako mu prsty belejú od toho ako drtí pracovnú dosku, musela som sa usmiať. Nepáči sa mu to.
,,Nechcem aby ti ublížil Isabell. Ešte stále si sa nepreniesla cez Jaxa." Jeho meno vypľul.
,,Nemôžem plakať nad rozliatym mliekom donekonečna. Popálila som sa, ale človek sa učí na vlastných chybách. Nemusíš sa o mňa báť, viem čo robím."
,,Zdá sa mi, že vôbec nevieš." Jeho hlas bol tvrdý a drsný.
,,Ale ty to zrejme vieš, že?" Zvýšila som hlas a on sa ironicky zasmial.
,,Utekáš od jedného chlapa, ktorý ti ublížil k ďalšiemu, ktorý ti zas len ublíži. A to len preto, že nechceš byť sama. Citovo sa potrebuješ k niekomu pripnúť, pretože sa inak cítiš nedostatočná, menejcenná alebo chybná." Lucasova tvár po nápore jeho drsných slov znežnela ako by si uvedomil, že to prehnal. Ale ja som mala blesky v očiach. Alebo slzy na krajíčku. Momentálne som to nevedela odhadnúť. Možno oboje. Zazerala som naňho a nechty zarývala do dlane, tak že mi určite zostanú odtlačky. Bolo mi to jedno.
,,A to súdiš na základe toho, že si ma videl odchádzať z jeho izby? Tak ja ti niečo teraz poviem Lucas." Priblížila som sa k nemu o krok a zahnala tlačiace sa slzy. ,,Mal si sa lepšie postarať o kamaráta a ja by som nemusela tých jeho sto kíl ťahať hore schodmi, keď sa zožral jak prasa."
Tvár mu ocerveňela a pohľadom zastavil za mnou. Nech si nemyslí, že som už skončila. Momentálne som toho na jazyku mala mnoho.
,,Určite nemám sto kíl." Počula som za sebou Marcusa a pregúľala som očami.
Prečo nezostal sedieť v tom posranom kresle?"
Bola som naštartovaná. Chcela som aby Lucas žiarlil a pritom si myslí, že som úboha a nestabilná. Horko som sa zasmiala. Otočila som sa k Marcusovi, pretože pohľad na Lucasa ma bolel. Jeho tvár bola bez jedinej emócii. Tvrdá ako skala. Bola som prípravená znova zaútočiť. Nechápala som ho.
,,Prepáč Marcus, urazila som tvoju mužnosť?"
Opieral sa o zárubňu a svaly na rukách mu napínali bomberu. Na perách mal provokačný úsmev.
,,Moja mužnosť ťa ešte prekvapí." Žmurkol na mňa.
,,Choď do riti, Marcus." Počula som za chrbtom Lucasa.
,,Čo ti sadlo na nos Lucas? Susan nebola včera moc efektívna?"
Takže Susan bola tá čiernovláska.

Zrazu som nemala vôbec energiu tu ďalej stáť. Obišla som Marcusa, ale jeho ruka spočinula na mojom zápästí.
,,Si v poriadku?" Opýtal sa tak potichúčky, že som ho aj ja mala problém počuť.  Prešiel mi palcom po zápästí a moje telo sa okamžite ukludnilo. Prikývla som a on ma pustil. Hľadeľ mi do oči  a jeho sivé dúhovky mali na mňa ukľudňujúci účinok.
,,Bež, počkám ťa tu."
Vybehla som schody do mojej spálne a zabuchla dvere.
Rukou som si prešla po tvári.

Takže keď chlap po týždni skončí s inou ženskou v posteli je borec, ale keď to žena urobí tak je emocionálne nestabilná a potrebuje sa upnúť na ďalšieho chlapa.  To v ktorom storočí žijeme?!

Žena si môže rovnako užívať ako chlap.
Dočerta s ním.

Zišla som schody pripravená na odchod. Pri dverách stál Marcus a Lucas. Po tichu sa o niečom rozprávali, ale na Marcusovej tvári som videla znudenosť a Lucas sa tváril, neviem ako Lucas, tajomné a vážne.

Keď ma počuli schádzať obaja zastavili pohľadom na mne.
Na malý moment som sa zastavila a sledovala ich postavy. Lucas bol vyšší a mohutnejší ale aj napriek svojej výške a váhe nemohol zatieniť Marcusa. Marcus bol typický zlý chlapec, ktorý mal rád život a ženy a nikomu neustúpil z cesty. Nechápala som ako je možné , že sa k ženám správa ako k veciam a pritom ho aj tak každá jedna pustila do nohavičiek znova a znova. Minulé leto som s ním a Jaxom strávila predlžený víkend u jazera. Prisahám, že každý večer prišiel s inou ženou.
Naposledy som sa pozrela na Lucasa, ktorého hnedé oči sa vpíjali do tých mojich. Odvrátila som zrak, pretože ešte stále v mojich žilách sršal hnev. Pohla som sa k dverám a Lucas sa pohol smerom ku mne.

,,Isabell. Vieš, že ti chcem len dobre."
,,Tým, že ma budeš urážať?" Vypenila som.
,,To nebola úražka, len som poukázal na to čo je očividné."

Chuj.

,,Dovoľ mi, aby som ti ja pripomenula čo je očividné."
Zhlboka som sa nadýchla a vztýčila hlavu.
,,Žijeme v dvadsiatom prvom storočí, žena môže mať toľko partnerov koľko chce. Nemusíme vyhľadávať hneď lásku. Možno práve po zlom vzťahu chceme  práve niečo nezáväzne, intenzívne, jednorazové. To ťa nenapadlo?"
Zdvihla som obočie, pretože zrazu nemal čo povedať.

V tele mi trhlo, keď opäť zazvonil zvonček. Čo je tu kurva deň otvorených dverí? Prešla som pohľadom k dverám a v prvý moment som si všimla ako nás Marcus uprene sleduje. Potom sa natiahol po kľučke a otvoril dvere. Známa čierna štica v krátkom kabáte a vysokých čižmách prešla okolo Marcusa a zaklikpala na nás s tými jej dlhými umelými riasami.

Zapichla som pohľad do Lucasa.
,,Ahoj Lucky." Ozvala sa a mne sa neexistujúci nožík otváral čo vrecku.
Zazrel na ňu.
,,Čo tu robíš?"
,,Povedala som si, že ťa prídem skontrolovať a možno dokončiť, čo sme včera nestihli." Na široko sa usmiala a mohla som sa kochať jej neskutočne bielými perličkami.

Nadvihla som obočie a vrátila sa pohľadom k Lucasovi. Sánku mal opäť zaťatú.
Otočila som sa od neho a vydala sa na odchod.
,,Nás rozhovor nie je u konca." Povedal mi za chrbtom. Otočila som sa a venovala mu čo najoslnivejší úsmev aký som mala v zásobe.
,,Uži si svoju spoločnosť Lucky ja si užijem tú svoju." Mrkla som jeho smerom a vedela som, že som mu pošramotila nervy.
Kráčala som ďalej preč a keď som míňala oslnivú Susan, mala som sto chutí jej zatočiť krkom.
Marcus mi otvoril dvere a keď som prechádzala okolo neho zastavila som sa. Zdvihla som hlavu k jeho sivým očiam a plným perám.

Postavila som sa na špičky a priložila mu moje pery na tie jeho. Zrejme to nečakal, lebo na chvíľku jeho telo stuhlo a jeho pery zostali zatvorené. Nemala som mu to za zlé. To, že som ho pobozkala prekvapilo aj mňa.
O sekundu na to som mu prešla jazykom po spodnej pere a to ho naštartovalo. Zovrel v päsť môj vrkoč a obtočil si ho okolo ruky. Jazykom mi prenikol do úst. A držiac v ruke môj cop mi nasmeroval hlavu aby mal lepší prístup. Potom mi skúsol spodnú peru a ja som sa radšej odtiahla, lebo tá túžba mi prechádzala každým uzlíčkom nervových zakončení. Využila som ho ako on využíva ostatné ženy. Otvorila som oči a pristihla ho ako mi túžobne hladí do oči a o sekundu to bolo opäť jeho maska znudeného chlapca. Urobila som krok dozadu a Marcus mi pustil vrkoč a mne neostávalo nič iné ako okolo neho prejsť von. Kým zatvoril vstupné dvere stihla som zarieť Lucasa na schodoch. Sledoval ma bez jediného pohybu.