Nikdy ti neodpustím

30. Niečo je vo vzduchu.

Isabell

Myslela som si, že to bude stáť za starú belu, ale bolo to ešte horšie.
Ráno kvôli počasiu mi meškal autobus a na seminár som do slova utekala. Kým som prebehla do areálu školy, bola som do morku kostí premočená. Fúkal taký silný vietor, že som nemala najmenšiu šancu udržať v ruke dáždnik ani by sa nezlomil. Musím investovať do pršiplášťa.
Otvorila som dvere na triede minútu pred tým ako sa mal začať seminár. Z tváre mi stále stekali kvapky dažďa. Nikdy som nebola šťastnejšia, že som si nedala na seba makeup. Riasenka mala byť vodoodolná, tak som dúfala, že dorží sľub na obale a nemám pod očami čierne šmuhy.
Všetci v triede sa v okamžiku keď som otvorila dvere pohľadom presunuli na mňa. Na toto som nemala energiu. Stiahla som si zo zápästia gumičku a mokré vlasy zviazala do drdola.
Prešla som okolo tých všetkých pohľadov, čo zrejme ešte nikdy nevideli nikoho zmoknúť.
,,No ty ale vyzeráš." Zasmiala sa Mishel a ja som len pretočila očami. To, že ona vyzerala perfektne som vedela bez toho, aby som sa na ňu pozrela.
,,Práve keď to potrebuješ si nemala po ruke osobného šoféra ?" Neprešli ani dve minúty a už sa po mne Marcus vezie.
Ani som sa mu nesnažila odpovedať a  začala si vyzliekať zo seba šušťákovú vetrovku a vďaka bohu, že bola nepremokavá, čo znamenalo, že aspoň trup som mala v suchu.  Vetrovka mi však potiahla aj tričko pod ňou a odhalila tak moje nahé brucho.
Rýchlo som ho stiahla naspäť, ale Marcusovi to neušlo. Nasledovalo jeho uchechtnutie, na ktoré som začínala byť alergická.
,,Striptíz nám tu nemusíš robiť. Nikto naň nie je zvedavý."
,,Možno my trošku áno." Ozvala sa partie chalanov o stôl ďalej.
,,Tak vidíš, predsa to len niektorí vedia oceniť." Vypľula som na Marcusa a sadla si na stoličku.

Marcus bol prekvapivo dnes celý čas veselý, vlasy mal upravené do zadu a tak postrádali tú jeho večnú strapatosť. Nebyť jeho uštipačnych otázok ani by mi jeho prítomnosť nevadila.

V priebehu seminára sme mali viesť diskusiu o našom prípade. Myslela som, že som si prešla všetko, ale Marcus ma hneď vyviedol z omylu. Bol vážne dobrý. Na všetko hneď našiel argument, ďalšiu otázku až nás tak vyčerpal, že nikto sa už nezmohol na ďalšiu vetu.
,,Výborne pán Colt. Len tak ďalej." Potľapkal ho profesor, keď od nás odchádzal. Marcusovi sa usadil na tvári úsmev a už nezmizol celú hodinu.

Hodina pomaly končila, keď sa Marcus oprel oboma lakťami o okrúhly stôl. Na jeho tvári sa objavil sprisahanecký úsmev, z ktorého ešte nikdy nič dobré nezišlo.
,,Hej Mishel? Nechceš ísť v sobotu so mnou na svadbu?"
Okamžite som sa vystrela a čakala na jej odpoveď s kamennou tvárou. Mohol pozvať kohokoľvek, tak prečo práve ju? A prečo práve takto pred všetkými. Dobre, tak predomnou.

Jasné, že to malo skrytý význam. Vedela som to hneď keď mi venoval drzý pohľad a vytiahol obočie.
,,Určite áno." Kútiky úst sa jej nadvihli a na tých červených perách sa jej rozlial úsmev. Mne keby mohla, spadne sánka až na podlahu, ale nedala som na sebe nič poznať .

Hodina skončila a Marcus sa okamžite postavil a odišiel s mobilom v ruke. Až v tomto momente som si dovolila z hlboká sa nadýchnuť. Telefón mu niekoľkokrát počas hodiny zavybroval a okamžite ho položil displejom dole.
,,Ja som vedela, že sa mu zo mňa podlomia kolená."
Z myšlienok ma prebral Mishelin hlas a až o minútu na to som zaregistrovala, že to hovorí mne.
,,Áno, očividne si urobila dobrý prvý dojem." Ironicky som jej odpovedala a hádzala knihy a notebook naspäť do tašky.
,,Uži si víkend Crown, ale pochybujem, že bude taký dobrý ako ten môj."
Na jazyku som mala odpoveď, že bude rovnako dobrý ako ten jej, ale niečo mi povedalo, že si radšej užijem jej tvár v sobotu, keď sa stretneme.
,,To ešte uvidíme Mishel."
S úsmevom na tvári som vyšla z triedy a pokračovala ďalej po chodbe na daľšiu prednášku.

Kým som skončila v škole, von sa už stmievalo ale aspoň prestalo pršať.
Umorená som kráčala na autobus so slúchadlami v ušiach. Kamkoľvek som išla, či už to bola chôdza len na päť minút, musela som si zapnúť hudbu.  Ponorená do textu piesni od Pink som sa vyhýbala mlákam až kým som nezastala na autobusovej stanici. Oproti na veľkom parkovisku som zbadala Sophie ako telefonuje a rozmetuje rukami. Vytiahla som slúchadla a skúsila, či nejaké útržky ku mne nedoľahnú. Na to však bola veľmi ďaleko. Z jej gestikulácie som však vycítila, že sa s niekam háda. Po pár minútach hodila telefón o trávnik. Utrela si rukou líce a mne došlo, že si zotierala slzu. Vedela som, že ma to nemá čo zaujímať, ale aj napriek našim nezhodám a jej povýšeneckému správaniu som jej neprijala nič zlé. Pohla hlavou smerom ku mne a naše pohľady sa stretli. Zdvihla bradu s tvrdým pohľadom si ma premeriavala. Odvrátila som sa ako prvá a vložila si naspäť slúchadla. Všetci dnes boli divní. Marcus v škole ako sa rýchlo vytratil, teraz Sophie. Zjavne všetci vedeli niečo čo zas ja nie. Myšlienky sa mi vytratili príchodom autobusu.

Piatok ráno ma zobudil zvonček pri dverách. Preklínala som kohokoľvek, kto stál za tými dverami. Podráždene som schytila kľučku a rozrazila vchodové dvere. Zúrivosť mi musela sršať z tváre, lebo poslíček s krabicou v ruke okamžite ustúpil o krok dozadu.
,,To je pre vás." Jeho hlas bol hrubý vplyvom zrejme puberty a tmavé vlasy mu padali do očí. Nemohol mať viacej ako sedemnásť rokov.
Vrelo som sa usmiala a prevzala si od neho veľkú krabicu.
Počkala som kým sa otočí na odchod a nohou som zabuchla dvere.
S krabicou v ruke som prešla ku kuchynskému pultu a ihneď otvorila vieko na krabici.
Papierový obal som roztvorila a dych sa mi zatajil. Vytiahla som hebkú staroružovú látku a rozprestrela pred sebou slávnostne šaty. Boli dokonalé. Tenké ramienka, odhalený chrbát, po celého dĺžke obtiahnuté a od spodu sa tiahol rozparok. Nikdy som nič krajšie nevidela.
Rýchlo som vytiahla telefón a napísala Lucasovi.

Ja: Sú prekrásne. Ďakujem.

Lucas: Na tebe budú určite stokrát krajšie. Zajtra prídem o dvanástej po teba.
Btw: Včerajší seminár ok?

Jeho slová mi pošteklili sebavedomie a pristihla som sa ako sa idiotsky usmievam.

Ja: Uvidíme. ;)
Btw: Lepšie ako som čakala. A čo doma? Stále svadobný zhon?

Kým som čakala na odpoveď spravila som si kavú a vyšla na balkón. Mala by som so svojim zlozvykom prestať. Následne som si aj tak zapálila a na instagrame spokojne prehľadávala obrázky jednoduchých účesom, ktoré by som mohla zvládnuť aj ja a nejaké tutoriály na líčenie.

Lucas: Stále sa tu niečo deje. Laura šalie, John šalie z nej. Mama každého buzeruje a otec sa ju snaží ukľudniť, do kým toho nemá plné zuby a radšej odíde do kancelárie, čo má v meste. Ja sa jej snažím tiež neukazovať na oči. Včera som pomáhal Johnovi ešte pár vecí zariadiť a potom tréning. Už nech je po svadbe, lebo všetkých jebne. :)

Ja: Rozkošné. Zajtra sa vidíme. Dúfam, že máš ružovú kravatu. ;)

Lucas: Niečo ešte lepšie. Motýlika :/