Nikdy ti neodpustím

45. "Slzy sú slová, ktoré ústa nevyslovia a srdce neunesie." -Wisenbaker

Isabell

Opustil ma.

Posledné dni mám vzliaté do jedného.

Jeho život vyhasol v mojom náruči.

Dostala som sa už do štádia, kedy som nedokázala ani plakať.

Sedela som v jeho dome. Jeho rodičia kúsok odo mňa konverzovali s hosťami. Lucas sedel vedľa mňa a držal ma za ruku.
Marcusova mama plakala od kedy sme sa vrátili z pohrebu.
Nedokázala sa mi pozrieť ani do očí. Chápala som to. Mala som to rovnako. S tým rozdielom, že keď sa ona pozrela na mňa videla dôvod synovej smrti. Ja som sa na ňu nedokázala pozrieť, pretože mi tak veľmi pripomínala Marcusa.

Záchranári ho oživovali pätnásť minút, kým nadobro vyniesli svoj verdikt. Stále som bola pri ňom. Držal som ho za ruku, hoc už bola chladná ako ľad. Srdce mu už nebilo, telo sa nepokúšalo nadychovať. Oči mal zavreté a ústa pootvorené a v kútiku pier mal krv. Tento obraz ma bude do konca života prenasledovať.

Môže byť človek mŕtvy hoc dýcha a srdce mu bije ako o závod ?

Musela som odtiaľto vypadnúť.

Zdvihla som sa.

,,Kam ideš?" Spýtal sa ma opatrne Lucas. Posledné dni všetko robil opatrne, ešte aj dýchal.
,,Do kúpeľne."
Hľadel mi do oči a na tvári mal smutný výraz.
,,To zvládnem." Ubezpečila som ho.

Prešla som pomedzi ľudí, ktorých som vôbec neregistrovala. Boli to len prekážkou na ceste.
Zavrela som kúpeľňové dvere a chrbátom sa sa o ne oprela. Smútok nahradil hnev. Tak živý a tak intenzívny, že sa mi triaslo telo.

Oplachla som si tvár studenou vodou. Vlasy mi padali do tváre a lepili sa na mokré líca.
Otvorila som šuflík pod umývadlom a vzala odtiaľ nožnice.
Posledný krát som sa na seba pozrela. Nenávidela som sa.
Chytila som prvú polovicu vlasov a zastrihla som pri krku. Vlasy, ktoré mi zostali v ruke som pustila na zem. Sklenenými očami som sa zadívala na svoj odraz. Dlhé roky som si ich pestovala a teraz mi to bolo úplne jedno. Zastrihla som aj do druhej strany a tak isto ich nechala skĺznuť na zem.
Nevyvolalo to vo mne žiadnu emóciu.

Z kúpeľne som sa vybrala chodbou. Zastala som pri dverách Marcusovej izby. Nedokázala som chytiť ani len kľučku.
Pokračovala som ďalej a prsty som ťahala po bielej stene. Vošla som do dverí, ktoré viedli do garáži.
Marcusove auto tam stalo ako prvé. Odkedy ho doniesol Lucas od Johna, nepohlo sa z miesta.
Potiahla som klučkou a sadla si za volant. Na nosné dierky mi zaútočila jeho vôňa. Stále som ho dokonale cítila. Jeho vôňa bola vrytá do kožených sedadiel. Oprela som si hlavu o opierku a zatvorila oči. Plač neprichádzal. Pozrela som pred seba. Moje srdce bolo rozbité a sužovane vinou. Žiť bolo mojim trestom.
Oči mi padli na kľúč v zapaľovaní. Bez toho aby som sa nad tým zamyslela, otočila som kľúčom a auto zavrnelo. Nedokázala som spočítať koľko krát som sedela v tomto aute. Koľkokrát sme sa s Marcusom milovali na zadnom sedadle. Koľko krát si ma stiahol na stehná a rukou mi vkĺzol pod sukňu.
Na kľúčenke som stisla gombík a brána na garáži sa začala pomaly otvárať. Keď bola dostatočne vysoko, dupla som na plyn a vyrazila po príjazdovej ceste preč. Nemusela som ani myslieť kam idem. Telo hnalo moje ruky a nohu na plyne. Zabudla som aj na to aký som príšerný šofér. Trielila som si to po diaľnici, objehala autá. Inokedy by som srdce mala v zadku, teraz mi to bolo jedno.
Sneh sa pomaly topil a diaľnica bola mokrá. Všetci vodiči boli opatrní, len ja som hnala auto dopredu ako šialenec.
Po dvoch hodinách som zastala na príjazdovej ceste chaty. Vypla som motor a zvierala som volant.
Bol preč. Navždy.
Kvôli mne a mojim sračkám.
Vystúpila som von. Nevzala som si ani kabát. Celé telo mi v čiernych šatách mrzlo. Prešla som po chodníku. Zastala som na mieste, kde som ho naposledy držala v náruči. Bola som totálne mimo. Nahnevaná, bezmocná a opustená.
Obetovala by som všetko na svete, aby som vrátila čas.

Ale Jax mi všetko vzal.
Poháňaná amokom som vzala zo zeme skalu a rozbila sklo na na dverách. Otvorila som ich dokorán a vstúpila.
Nad krbom chýbala puška.
Zhlboka som sa nadýchla.  Neznášala som toto miesto. Navždy už bude poškvrnené. Z barovej skrinky som vzala fľašu alkoholu. Určite extra drahého. Priložila som hrdlo k ustam ale zastavila som sa.  Pozerala som okolo seba a cítila len hnev. Otočila som fľašu dole hrdlom a rozliala ju po huňatom koberci. Opakovala som to do kým tam nezostala ani jedna.  Obývacia izba páchla po alkohole, ktorý mi dráždil nos.
Z poličky nad krbom som vzala zápalky. Bez toho aby som si to premyslela alebo odôvodnila v hlave som ňou škrtla a hodila ju na zem. Koberec sa okamžite chytil a plameň sa šíril po celej miestnosti.
S prázdnym pohľadom som sledovala ako sa oheň rozniesol po celej izbe. Chytili sa závesy aj sedačka.

Otočila som sa na päte a vyšla z domu. Za sebou som nechala horiaci dom. V ušiach som počula praskanie dreva.
Zabuchla som za sebou dvere a bez jediného pohľadu späť som kráčala po chodníku.

Pozerala som na miesto, kde moje srdce prestalo byť spolu s tým Marcusovim.

Síce som žila, ale vo vnútri som cítíla len bolesť a hnev. Ako mám takto žiť?

Už nikdy nikoho nebudem milovať. Tu a teraz som preniesla prísahu, že moje srdce tu zostane navždy. Už to nikdy nebude symbol lásky, len nevyhnutný orgán pre život.
Nikto mi už nikdy neublíži. Žiaden muž už nebude mať kontrolu nad mojim životom.

Nasadla som do Marcusovho auta a zanechala za sebou chatu v plameňoch.

Aspoň na chvíľku som sa cítila, že môj hnev bol uspokojený.