Nikdy ti neodpustím

47. O štyri roky neskôr.

Isabell

Vstala som z postele a nahá som hľadala svoje spodné prádlo a puzdrové šaty.
V perinách sa pomrvil Matthew. Prehodil si nohu cez perinu a predhodil mi jeho holý zadok ako kosť. Sval sa mu napínal pri každom nádychu. Odlepila som od neho pohľad a začala si hľadať nohavičky.
,,Myslím, že sú pod posteľou." Počula som za sebou jeho rozospatý hlas.
,,Ale kľudne zostaň takto, je to výborný výhľad."
Pokrútila som hlavou a šmátrala rukou pod jeho posteľou.

Už rok bývam vo Washingtone. Pracujem v jednej advokátskej firme ako koncipientka. Môj malý byt sa nachádza kúsok od metra. Niektoré veci sa proste nemenia. Všetok môj voľný čas trávim buď v práci, alebo chodím behať. Behanie bola jediná vec, ktorá mi pomohla v časoch, keď som ani nevedela, či ďalšie ráno vôbec vstanem z postele. Bolesť zo straty, každý další nádych ma trieštil na malé kúsky.
Mimovoľne som sa dotkla retiazky s malým srdiečkom z bieleho zlata na mojom krku. Už štyri roky som si ho nedala dole z krku. Nikdy som ani na to nepomyslela.
Pokrútila som hlavou. Nemohla som si dovoliť vracať sa do tých čias.

,,Kedy si tu už konečne necháš nejaké veci, nech nemusíš vždy ešte utekať k sebe?" Pozrela som na Matthewa. Vlasy mal stále polodlhé, rockový nádych sa ho držal odkedy sme sa prvýkrát stretli. Svadba. Marcus. Jeho meno som ani po tých rokoch nedokázala vysloviť nahlas. Živila som ho každý deň v mojich myšlienkach aj keď som si to zakaždým zakázala.

Vplyvom každodenného posilňovania Matthew nabral na váhe. Opálená pokožka mu kontrastovala s medenými očami.

,,Odpoveď je nikdy." Nasukala som sa rýchlo do šiat.
,,Kedy dostaneš rozum? Nikto ma nevaroval, keď som vstupoval do tvojho fanklubu, že si ma budeš vydržiavať iba na sex." Hrdelne sa zasmial. Podišla som k nemu nech mi zapne šaty na chrbte. Neviem kto vymyslel tieto šaty, ale určite to bol nejaký chlap, ktorý si chcel dokázať, že ho žena potrebuje.
,,Náhodou som ti to hneď v prvú noc povedala. Námietka sa zamieta." Prešiel mi po nahom chrbte bruškami prstov.
,,Hotová právnička." Pobozkal ma medzi lopatkami a potom vytiahol zips.
,,Ďakujem. Ešte kabelka." Očami som skenovala spáleň.
,,V obývačke, na gauči." Opäť sa zvalil na posteľ, ale teraz sa neunúval zakryť. Ležal na chrbte a ruky si založil za hlavu. Všetky svaly sa mu pri tomto nepatrnom pohybe napli a jeho pýcha sa týčíla nad jeho telom.
,,Kam vlastne ideš? Veď je sobota."
,,O tri hodiny mi letí lietadlo do New Yorku. Mám sa stretnúť s Lucasom."
,,Hmm."
Nemusela som mu hovoriť kam idem a s kým. Vedel, že to čo je medzi nami je len dobrý sex. 

****

Vstúpila som do letiskovej haly a rozhliadla sa po Lucasovi. Ako vždy stal na tom istom mieste a v ruke držal tabuľu s mojim menom. Oprava prvýkrát, keď som za ním prišla stál s mojim menom. Každý další krát bol kreatívnejší.
Stal sa z toho náš rituál. Dnes mal na nej napísané krpatá bloncka. Minule som bola vymetač diabla a na Vianoce som bola tuším Santov malý pomocník.

S úsmevom som pokrútila hlavou a objala ho. Tvár mu zmužnela a bradu a líce mu skrášľovalo tmavé strnisko. Stále bol dokonalo nádherný a bola som prekvapená, že to so mnou zvládol. Že to so mnou stále zvládal. Každý jeden deň po pohrebe bol so mnou. Nechal ma nech plačem, kričím, rozbíjam veci. Dokonca ma zobral do telocvične a postavil pred boxovací mech. Zobral ma do baru a strážil ma dokým som sa neopila, že som nevládala chodiť. Nechal ma nech sa s tým vyrovnám po svojom a ako jediný mi nikdy nepovedal, že časom to bude lepšie. Spal u mňa na gauči, hladkal ma po chrbáte, keď som mala nočné mory.
Zostal so mnou aj keď som vrieskala nech konečne vypadne a dá mi pokoj.
Bez neho by som to nezvládla. Potom skončil školu a naše cesty sa museli rozdeliť. Do svojho srdca som už žiadneho chlapa nevpustila.

,,S čím tu budeš stáť nabudúce?" Uťahovala som si z neho.
,,Myslím, že to bude najžiadanejšia pornoherečka." Zdvihol obočie a ja som ho udrela so smiechom po ramene. Nikdy si asi nezvyknem naňho v obleku. Samozrejme, že mu dokonale padol, veď bol šitý na mieru. Život vo veľkom meste mu však svedčal. Šéfuje ich pobočke v NY ako to bolo vždy v pláne.
Kráčali sme von z letiska.
,,Ešte stále nechceš prijať moju ponuku? V NY by sa ti páčilo a moje právne oddelenie by potrebovalo tvrdú ruku." Štuchol ma do pleca.
,,A koniec koncov, by sme nemuseli lietať hore dole, keby sme sa chceli vidieť."
,,Vo Washingtone sa mi páči." Odpovedala som mu a sadla si na kožennú sedačku v jeho aute.
,,Páči sa ti mesto alebo skôr penis Sophieneho brata?" Vecne konštatoval a mne to pripomenulo to drzé a priame Marcusove podpichovanie. Boli si viac podobní ako som si kedy dokázala priznať.
,,Oboje." Mykla som plecom. Znova som v pästí zvierala prívesok. Robila som to vždy, keď som bola zo seba sklamaná či znechutená.
,,Ešte stále si ťa chce nasťahovať domov?" Vyzvedal Lucas.
,,Stále sa drží neexistujúcej nádeje." Pozerala som von oknom. Lucas nás niesol do Central parku. Cestu som už poznala naspamäť. To bola naša tradícia, keď som prišla na víkend.
,,Prečo to s ním neskúsiš?"
,,Pretože mu nemám čo ponúknuť. Nemám to, čo chce."
,,Si si tým istá? Prešlo už veľa času." Úprimne sa na mňa zadival.
,,Prešli presne štyri roky aj tri mesiaca, ale u mňa sa nič nezmenilo."
,,Nemôžeš ho naveky pred svetom skrývať." Vedela som na čo myslí a bol jediný s kým som sa o Marcusovi rozprávala. Vedel, že je jediný, kto predo mnou o ňom môže rozprávať, nie že by som sa stretávala ešte s niekam kto ho poznal. Alex krátko po jeho smrti odišla na stáž a ja som nemala síl držať s ňou kontakt. Jeho rodičom som nedokázala pozrieť do očí. Tú bolesť v očiach jeho mami, vidieť tie isté oči ako mal on a vedieť, že jeho už nikdy neuvidím ma ničilo.
,,Môžem. Ty si dobrým príkladom, že to ide."
Odfrkla som mu.
,,Chceš byť do konca života mrzutá ako ja? Dám ti radu, aj keď viem, že ju nechceš. Nestavaj okolo seba múry, nechceš žiť osamelý život a zomrieť sama. Stavaj mosty, priateľstva, spoznaj opäť lásku. Zohrej svoje srdce. Ži tak ako to od teba žiadal Marcus."
Srdiečko na prívesku som zvierala tak silno, že sa mi jeho ostrá hrana zarývala do dlane. Z oka mi vyliezla jedna osamelá slza. Rýchlo som ju dlaňou zotrela z líca. Nadýchla som sa. Ukludnila som svoje telo a počkala kým sa mi hlas vráti na správny tón.
,,Odkedy si takýto guru na lásku ?"
,,Stretol som niekoho." Celým telom som sa na neho otočila. Úprimne som sa na neho usmiala. Priala som mu to. Po tom všetkom čo si so mnou prešiel, som rada že našiel svoj kúsok šťastia.
Nechápala som ako to obdobie mohol so mnou zvládnuť.
,,To ti prajem. Určite to je úžasná, inteligentná mladá dáma." Usmievala som sa naňho, zrejme dosť divne, lebo sa len uškrnul.
,,Ako je možné, že si to so mnou všetko zvládol ? Ako je možné, že si ešte stále so mnou?" Hlavu mi to nebralo.

,,Dal som sľub."

Slzy mi tiekli bez toho, aby som ich dokázala zastaviť.

Pred očami som mala jeho tvár, jeho oči, ktoré sa pomaly zatvárali.

Nemohla som nikoho iného milovať.

Pred štyrmi rokmi som si dala sľub, ktorý som hodlala dodržať.

Nikto už nikdy nedostane moje srdce.

Moje srdce zomrelo spolu s tým Marcusovim.

Pred štyrmi rokmi som myslela, že ďalšiu stratu neprežijem. Keď som sa vylízala zo straty otca a opäť som sa cítila šťastná, opustil ma Marcus. Zomrel, aby som ja mohla žiť. Niet väčšej viny akú som citila ja. Akú stále cítim. Moje nočné mory sa zmenili. Nabrali nový smer a zaplietol sa mi do nich aj Marcus. Tie sny ma vždy utvrdia v tom, že už nikdy nikoho nebudem milovať.

Pár vecí som však s určitosťou vedela.

Nikomu už moje srdce nedám, pretože ho nevlastním.

Budem sa snažiť žiť naplno, aby mohol byť na mňa Marcus hrdý a jeho obeť nebola zbytočná.

ALE

Nikdy mu neodpustím, že ma tu zanechal bez neho.

"Múry, ktoré okolo seba staviame, aby sme zabránili smútku, tiež zabraňujú radosti."
- Jim Rohn

Koniec.