Nikdy ti neodpustím

35. Jax.

Jax

Stála tam v tých obtiahnutých ružových šatách, dlhé blond vlasy stiahnuté vo vysokom chvoste a na tvári mala čisté zdesenie, že ma vidí. To ako sa jej telo zaseklo v strede chôdze mi trhalo srdce.
Dobre, nie až tak, predsa sa na mňa vykašľala a ťahala sa a s Lucasom, čo samozrejme teraz skončí. Už raz som ju dostal, dostanem ju znova.

Pohrával som sa s úsmevom v tvári a pozeral ako jej ružové líca blednú.

Tento týždeň som volal Marcusovi, že opúšťam ten cvokhause v Miami, a že sa zastavím na svadbe, čo mi do poslednej chvíľky vyhováral. Nechápal som ho, ale nezaťažoval som sa. Po troch týždňov v tej cele, bez kontaktu priateľov či futbalu sa moje myšlienky utriedili. Zas som cítil, že môj rozum je čistý, avšak zviazaný liekmi, ktoré som musel každé ráno a večer užívať. Najhoršie na mojom výlete boli, tie zasrané psychologické terapie. Skôr týranie. Za každým chceli počúvať o mojich pocitoch, mojich nutkaniach, čo ma otravovalo. Nepotreboval som aj ich vo svojej hlave. Po pár dňoch som sa naučil, čo chcú počuť, aby konečne presvedčili otca, že som už v poriadku a môžem ísť späť domov.

Za chrbtom do nej vletel Marcus a rukami jej obopol boky, aby ju udržal na nohách. Perami sa dotkol jej ucha a niečo jej zašepkal. Zazrel som na jeho ruky, pretože stále držal to, čo patrilo mne a bol pri nej nebezpečne blízko. Čo ma však vytočilo viac bol pohľad na jeho krivo zaviazanú kravatu. Vedel som odkiaľ idú, ale až teraz mi docvakla krutá realita. Nebol to Lucas, ktorý pichal Isabell. Bol to môj dobrý kamarát. Teda zrejme bývalý kamarát. Pukól som si prstami. Zlozvyk, ktorý sa zjavil z čista jasna a pomáhal mi držať hnev pod pokrievkou. 

Všimol si ma a okamžite sa postavil pred ňu. Chcel ju predo mnou chrániť. Zasmial som sa. To ťažko. Urobil som krok k ním s úsmevom na tvári.
Zastavila ma ruka na ramene. Sophie mi venovala ustráchaný pohľad, ktorý som rozhodol z cela ignorovať. Za jasnej mysle ma vôbec nezaujímala a ona to dobre vedela. Aj tak však za mnou behala ako oddaný psík.
Striasol som jej ruku a venoval jej prázdny pohľad.

Vzdialenosť medzi nami som odstránil pár ráznymi krokmi.
Issabel sa napriamila.
,,Rád ťa opäť vidím Izy. Pristane ti to." Ozval som sa jemným hláskom.
Pohľadom som prešiel po Marcusovi, ktorý ma mal pohľad zaseknutý na mne. Premýšľal čo môže odo mňa čakať. Fajn. To čoskoro zistí.
Pozrela na mňa jej modrými očami a videl som v nich strach aj súcit.
Takže pravdepodne jej tento chuj povedal, kde som bol.
,,Ahoj Jax." Napokon prehovorila, ale stále polovica jej tela bola skrytá. Periférne som za sebou videl Lucasa. Zatiaľ sa držal v úzadí. Viacerí hostia nás sledovali.
,,Dovolíš Marcus?"
Bol mi nasmiech.
Isabell sa pretlačila pomedzi neho.
,,Už si sa vrátil?" Šplechla mi do tváre. Zbožňoval som jej bojovnosť aj keď nebola taká častá.
,,Áno. Marcus ti nepovedal?"
Prepichla ho pohľadom a tým mi ukázala, že som buchol klinček po hlavičke.
,,Nerob tu scény Jax. Porozprávame sa o tom zajtra. Je to Johnov a Laurin deň." Ozval sa Marcusov drsný hlas.
,,S tebou sa už nemám o čom rozprávať, mal si na ňu dávať pozor, nie ju šukať na záchodoch ako..."
,,Dokonči to a rozbijem ti hubu." Zasekol ma Marcus a ja som zaklonil hlavu a z chuti sa zasmial. Videl som ako mu ruky prešli do päste. Hlúpy hokejista. Myslí si, že päste vyriešia všetko.
Isabell po mojich slovách zčervenela napol od hanby napol od hnevu.
Vedel som, že sa musím krotiť, keď som ju chcel naspäť, ale nikto nebude preťahovať niečo čo patrí mne.

Za to ešte Isabell uvidí.

Umlčal som spiaci hlások v mojej hlave. Nedovolím, aby nado mnou prevzal kontrolu.

Isabell sa pohla vpred a ukazovák mi zaryla do čiernej košele.
,,Ty a ja je minulosť. Chápem a mrzí ma čo sa s tebou deje, ale v prvom rade si mi to mal povedať sám. Ublížil si mi psychicky aj fyzicky. Keď chceš aby sme zostali priateľmi, začni sa chovať slušne a s úctou. Inak sa ku mne ani na dva metre nepriblížuj. Rozumieš mi?"
Kedy sa z nej zrodila taká dračica? Driemalo to v nej vždy a ja som si to len nevšímal ?
Musel som zmeniť stratégiu.
Musím hrať podľa jej pravidiel. Zatiaľ.

,,Mrzí ma, že som ti to nepovedal, ale hanbil som sa. Nechcel som, aby som v tvojich očiach klesol. Chcel som, aby si ma vnímala ako obyčajného muža a pritom sa to tak hrozne zvrtlo. Prepáč. Budem sa snažiť, presvedčím ťa, že som ten istý chlap, s ktorým si sa v lete bláznila, s ktorým si sa milovala," pritom som zbehol pohľadom na Marcusa a vychutnával si jeho kamenný face, ,,vrátime sa do čias, kedy to klapalo."

Upierala na mňa svoje modré oči a potom ich na dlhú chvíľku zatvorila a zvráštila obočie. Znovu som pukol prstami. Neznášal som, keď to robila.

,,Jax, opakujem sa. Jediné čo ti môžem ponúknuť je priateľstvo."
Zhlboka vydýchla.
Priblížil som sa k nej bližšie. Voňala po Marcusovi a sexe. Znova som pukol prstami. Videl som na nej ako sa premáha, aby neurobila krok vzad.
,,Beriem."
Samozrejme, že som to nebral, ale bol to začiatok.

Isabell sa nepatrne usmiala.
,,Tak fajn. A teraz ak dovolíš, som na odchode. Uži si svadbu."
Prešla okolo mňa a ja som sa otočil za jej odchádzajúcou postavou.
Marcus ako rytier v zlatej zbroji ju nasledoval. Keď prechádzal okolo mňa, schmatol som ho za rameno. Okamžite sa ku mne otočil.
,,Varujem ťa Marcus. Neser sa do mojich vecí." Zovretie som zosílil.
,,Ty ju považuješ za vec?" Zdvihol obočie a v sánke mu trhlo.
,,Je moja a to stačí." Zavrčal som mu do ucha.
Marcus sa mi vytrhol zo zovretia.
,,Bola. Posral si to. Nechaj ju nech sa rozhodne sama."
,,To nemám v pláne."
,,Donútiš ju?" Zdvihol obočie.
Neodpovedal som mu. Zasmial som sa.
,,Mal by si sa vrátiť odkiaľ si prišiel." Jeho tón bol vážny, čo bolo uňho prekvapením.
,,Au, to bolelo starý priateľ." Tváril som sa dotknuto, ale môj povýšenecky hlas hovoril opak.
,,Nie si v poriadku Jax. Daj sa najprv sám dokopy." Jeho úprimný hlas tlačil môj hnev do výšin.
,,Keby som nebol v poriadku, už teraz ležíš na podlahe vo vlastnej kaluži krvi." Už som sa nekontroloval.
Marcus len pokrútil hlavou a odišiel.
Pukol som prstami.
Znova.
A znova.

Odišiel som na záchod a zabuchol dvere. Rukami som sa oprel o mramorový pult a sledoval svoj odraz v zrkadle. Tlmene som dýchal a snazil sa ukľudniť. Rukou som si začesal brčkavé vlasy do zadu. Za tie týždne boli už o dosť dlhšie.

Musíme to premyslieť. Nenecháme mu ju.

Dosť. Snažil som sa udržať v realite. Ruku som vložil do vrecka nohavíc a vytiahol z nich oranžovú plastovú nádobku s liekmi. Vysypal som si jeden do dlani a vložil ho do úst. Na sucho som prehltol a cítil ako mi tabletka kĺže po krku.

Oplachol som si tvár a vrátil sa do sály.