Nikdy ti neodpustím

13. Za všetkým zlým hľadaj chlapa.

Isabell

Dni ubiehali rýchlo. Pomedzi školu a prácu som nemala veľa voľného času. Večere sme trávili s Lucasom pri televízii, alebo sa len navečerali a dlhé hodiny sa rozprávali. Včera nám Martha navarila tekvicové rizoto. Bolo neskutočné a ja som si bez hanby vypýtala dupľu. Lucas poväčšinu nocí prespával u mňa v posteli. Keď som vedela, že je pri mne nočné mory sa neukázali. Nechápala som ako mala nato jeho prítomnosť vplyv. Niektoré rána som sa zobudila skôr a sledovala jeho ešte spiacu tvár. Niekedy som v noci ucítila ako ma od zadu objal, ale inak sa nikdy o nič nepokúsil. Ďalšia vec, ktorú som nechápala. Kým ja som sa zubami nechtami držala v jeho prítomnosti, aby som naňho neskočila, on bol úplne v pohode. Doháňalo ma to k šialenstvu, hoc som si zakaždým pripomínala, že takto by to malo byť. Len priatelia.

Dnes mal oslavu. Nakoniec som súhlasila, keď môžem pozvať aj Alex. Od toho večera v práci sa to medzi nami ako tak urovnalo a zase sme sa vedeli o všetkom možnom rozprávať. S Alex som sa dohodla, že sa pri nej zastavím a spoločne pôjdeme večer k Marcusovi.

Vyliezla som z posteli, kým Lucas ešte spal. Dnes sme objala nemali školu a ja dokonca ani prácu. Zišla som rozsiahlým schodiskom do kuchyne. Martha tiež mala dnes voľno, tak som otvorila chladničku a pustila sa do prípravy vajíčok.
Miešala som vajíčka, keď mi zazvonil telefón a displej ukázal meno mojej matky. Blížilo sa výročie otcovej smrti a to bol jediný deň v roku, kedy som chodila domov.
Chvíľu som váhala a potom som prstom prešla po značke prijať hovor.
,,Áno?"
,,Už som si myslela, že nezdvihneš."
,,Niečo som mala rozrobené."
Pohľadom som prešla k oknu, z ktorého som mala priamy výhľad do záhrady. Zapozerala som sa na zakrytý bazén a stromy, ktoré sa už pripravovali na zimný odpočinok.
,,Prídeš budúci týždeň?" Opýtala sa matka bez štipky emócie.
,,Áno, už mám kúpenú letenku."
,,Treba ťa vyzdvihnúť na letisku?"
,,Nie, vezmem si taxík alebo možno stihnem aj autobus."
,,Dobre."
,,Už musím ísť, tak v piatok."
V poslednej sekunde predtým ako som položila telefón sa ozval matkin hlas.
,,A Isabell? Bude u nás aj Steve, tak nerob scény."
,,Prečo ?"
,,Pretože je to môj kamarát a veľa nám doma pomáha."
,,Pomáha ti tým, že sa ti chce dostať do postele?"
,,Isabell, tento tón si vyprosím. Ty si sa hneď ako si mohla zbalila a odišla. Nemáš právo do toho niečo hovoriť." Jej tón už bol presne taký ako vždy. Autoritatívny a rozhorčený.
,,Ako by som snáď mala na výber, keď si sa ku mne chovala ako k priťaží a po otcovej smrti si mi to ešte aj dávala za vinu."
,,Stačilo. Keď prídeš, nechcem počuť ani slovo. Ak sa mieniš takto chovať, ani nemusíš chodiť."
,,Nejdem domov kvôli vám, ale kvôli spomienke na otca." Obe sme sa odmlčali. ,,Maj sa, pozdrav sestru."
Zložila som skôr ako mi mohla ešte niečo povedať. Čo za ženu sa môže takto správať k vlastnej dcére ? Odhodila som mobil na drevenú pracovnú dosku a chytila som sa jej zaoblených krajov. Zhlboka som sa nadýchla a sledovala listy stromov pomaly dopadať na trávu. Slnko síce vykúkalo pomedzi oblaky, ale už sa viditeľne ochladilo.
,,O chvíľu tá praženica zhorí." Lucasov hlas ma vytrhol zo zamyslenia. Rýchlo som sa otočila za sporákom a zacítila som vajíčka. Rýchlo som ich pomiešala a skontrolovala škodu.
,,Dá sa to ešte zachrániť." Otočila som sa k nemu a videla ho sa opierať o zárubňu.
,,Čo sa stalo?" Strapaté vlasy od spánku mu stáli na všetky svetové strany. Pyžamové nohavice mal až príliš nízko a hnedý pásik chĺpkov na bruchu  sa mu strácal v leme nohaviciach. S tričkom sa neobťažoval.
Opäť som sa otočila k panvici a jej obsah presunula na dva taniere. Nebolo to nejedlé ale spodok som radšej nechala v panvici.
,,Odpovieš mi?" S dvoma taniermi v ruke som sa otočila k stolu a sadla si pred jeden z tanierov.
Lucas si prisadol, ale stále mal na tvári zvedavý pohľad.
Zapichla som vidličku do vajíčok.
,,Nič, čo by som nečakala. Volala mi mama."
,,A to je zlé?"
,,Nemáme najlepší vzťah a po smrti otca sa to len zhoršilo."
Pozeral na mňa tými jeho čokoládovými očami a srdce mi na pár chvíľ prestalo udierať. Nebolo voči ostatným ľudom fér aby takto vyzeral.
,,Povieš mi prečo?"
,,Hm." Vložila som si kúsok praženice do úst a hneď na to ju aj vypľula do servítky. Fakt sa to nedalo jesť. Lucas sa zasmial. Odsunul stoličku a zdvihol sa ku chladničke. Sledovala som ho ako vyberá z chladničky mlieko a zo skrinky cereálie. Do misiek nasypal cereálie, ktoré následne zalial mliekom. Jednu misku položil predo mňa a s druhou odišiel na svoje miesto.
,,Ďakujem." Šepla som. Chvíľu sme boli obaja ticho ale cítila som na sebe stále jeho pohľad. Prehltla som prvé sústo.
,,Otec ma neplánovane vyzdvihol zo školy. Po ceste som zahliadla deti, ktoré jedli zmrzlinu a presvedčila som ho aby sme sa aj my na jednu zastavili. Nemali sme to po ceste, ale súhlasil. Na ceste domov sme si v aute spievali, smiali sa." Sama pre seba som sa usmiala. Bola to jedna z mojich najkrajších spomienok, ktorá však netrvala dlho.
,,Pár ulíc od domu prestali fungovať semafory a jedno auto nám nedalo prednosť." Odmlčala som sa. Snažila som sa potlačiť slzy, ale nejako sa mi to nedarilo.
,,Auto narazilo do otcovej strany. Chvíľku ešte reagoval, ale kým prišli záchranári jeho život vyhasol. Keby som nechcela zastaviť nemuselo sa to nikdy stať."
Lucas bol v okamžiku pri mne a jeho dlaňou mi prišiel po chrbáte.
,,Hej, nebola to tvoja vina. Bola to nehoda."
,,Matka si to nemyslí. Nikdy sme nemali dobrý vzťah. Bola som problémová a naopak sestra bola vzorný príklad. Jedine čo nás držalo po kope bol otec. A keď ho nebolo zrazu sme nevedeli vydržať pod jednou strechou. Vedela som, že mi to dáva za vinu, hoc to nikdy priamo nedala na jav0. Niektoré veci proste vieš." Pozrela som sa naňho a smutne sa usmiala.
,,V piatok bude výročie jeho smrti a to je jediný deň v roku, keď idem domov."
,,Musíš si vždy pamätať, že za to čo sa stalo nemôžeš. Ty si nešoféroval to auto."
Z oči mi tiekli malé potôčiky sĺz. Mal pravdu, ale moja hlava to proste vnímala inak.
,,Preto tie nočné mory?"
Slzy som si utrela dlaňou a prikývla.
,,Nemysli na to. Už ani sekundu. Určite by to tvoj otec takto nechcel."
Jeho tvár bolo na milimeter odo mňa a jeho hnedé oči sledovali moje pery. Stratila som aj zvyšok zdravého rozumu a priblížila sa k jeho perám. Jemne som sa pritlačila na jeho ústa a on prehĺbil bozk. Vsunul svoj jazyk do mojich úst a mne sa z tých mojich  vydral ston.  Chutil sladko, po čokoládových cereáliach a mäte a ja som v tomto momente zabudla úplne na všetko. Myslela som len na jeho jazyk ako mi prechádza po mojom jazyku. Pritiahla som sa k nemu ešte bližšie a ruky som mu obmotala oko krku. Lucas mi vsal spodnú peru. Srdce mi splašene bilo a zabúdala som dýchať.
Neviem koľko času prešlo, ale keď zazvonil jeho telefón, mykla som sa a okamžite stiahla. Lucas vyzeral byť zmetený a hneď sa postavil. Zdvihol telefón a s ospravedlňujúcim pohľadom odišiel.