Nikdy ti neodpustím

43. Osud.

Isabell

Viečka sa mi otvorili ešte za tmy. Žiadna nočná mora v spánku neprišla. Ako by aj mohla. Moja terajšia situácii bola horšia ako nočné mory a ktomu omnoho reálnejšia.

Bez pohnutia som skenovala miestnosť, či je tu.
Načúvala som, či nezapočujem nejaký náznak jeho prítomnosti.
Nebol tu. Vydýchla som si aj keď som dobre vedela, že to tak nebude na dlho, a že určite je niekde na blízku. Postavila som sa z postele najtichšie ako som vedela. Hlava ma stále bolela, ale telo si už na bolesť zvyklo. Zápästie som mala podliaté a červené.

Potriasla som hlavou a presunula sa ku dverám, ktoré viedli na chodbu. Opatrne som stisla kľučku, avšak dvere sa neotvorili, boli zamknuté. Nástenné hodiny ukazovali niečo po piatej ráno. Na oblohu sa postupne dostávalo slnko. Tmavá obloha bola zrazu svetlejšia a optimistickejšia. Aspoň niečo sa tak tvárilo.

Nevedela som ako sa odtiaľto dostanem. Do najbližšieho mesta to trvalo skoro hodinu pešo. Plus mínus. Pri posteli som našla svoje čižmy a vetrovku. Môžem sa pokúsiť rozraziť dvere, ale to by ma okamžite počul.

Sponkou dvere neodomknem, nie som žiadna Lara Croft.

Podišla som k oknu a sledovala východ slnka. Pomaly sa dral cez rozsiahli les hore na oblohu. Potrebovala som niečo vymyslieť. Čokoľvek, aby som sa odtiaľto dostala. Nestrávim tu s ním už ani jednu minútu. Spomínam si na to ako sa niekedy v noci tlačil k môjmu chrbtu. Hladkal ma po vlasoch a ja som sa tvárila, že spím. Nakoniec odišiel a už sa nevrátil. Neviem, kde je teraz, ani či mi niekde kope hrob alebo čokoľvek robí, bolo to jedno, nemôžem tu zostať už ani minútu.

Hľadá ma vôbec niekto ? Verila som, že Marcus áno.

Pozrela som sa z okna. Izba bola na druhom poschodí. Nebolo to vysoko, ale vyskočiť z okna neprichádzalo do úvahy. Určite by som si zlomila nohu alebo pri mojom šťastí krk.

Ale sneh by mohol stlmiť pád.
Bola som zúfalá.
V žalúdku mi nepríjemne škvrkalo, ale jedlo bolo posledné na čo som myslela.
Otvorila som okno a do izby sa okamžite nahrnul studený vzduch. Na koži som pocítila zimomriavky.

Vedľa okna sa popri stene ťahali kovové trúbky od radiátora.
Mohli by ma udržať ?
V tejto chvíli som prestala racionálne uvažovať a stiahla plachtu z postele. Vo filmoch to vždy výjde, prečo by to teraz nemalo.
Jeden koniec som priviazala o tyč a druhý som vyhodila oknom. Nazula som si topánky a vetrovku som si zapla až po krk. Čakala ma dlhá cesta.
Postavila som sa k oknu a ešte raz sa z hlboka nadýchla. To zvládnem. Hecovala som svoje telo, keď som sa nedokázala prinútiť k pohybu. Za dverami som počula kroky.
Nemala som šancu to stihnúť. Na roztrasených nohách som došla ku pracovnému stolu a schytila vázu. Nohy som hnala k dverám.
Kľúč sa v zámku pohol a kľučka sa pod váhou ruky pohla. Stála som za dverami a čakala.
Dvere sa rozleteli a do miestnosti vstúpil Jax. Keď si všimol otvorené okno, urobil krok dopredu a okamžite upustil podnos s jedlom na zem. Hluk som využila na to, aby som sa okolo neho prešmykla. Jeho reflexi však boli rýchlejšie ako ja a schmatol ma za rameno. Okamžite som sa napriahla a vázu som mu rozbila o čelo. Ruka na mojom tele mu ochabla a zviezol sa k zemi.
,,Isabell." Zasyčal.
,,Mal si ma spútať." Kričala som spoza chrbta, ale to už som bola na úteku, schody brala po dvoch. V chodbe som hľadala kľúče od auta. Zväzok však nikde nebol. Z poschodia ku mne doľahol zvuk a ja som vedela, že už nemám čas. Rozrazila som dvere a posledný krát som sa pozrela ako sa Jax rúti po schodoch. Utekala som cez verandu až ku schodom na chodník.
Za chrbtom som počula výstrel. Telo mi stuhlo ale nezastavilo sa.
,,Isabell, stoj lebo za seba neručím." Kričal Jax za mnou.
Zastala som. Hlavu som otočila k nemu. V ruke držal otcovu poľovnícku pušku, ktorá ešte minule leto visela nad krbom a pripomínala skôr rekvizitu. Aspoň som si to myslela. Sledovala som s odporom jeho tvár, vôbec nemal výčitky, že ňou na mna mieri. Bol odo mňa na desať metrov, keď naše pohľady vyrušil zvuk motora. Celým telom som sa natočila za zvukom. Na príjazdovej ceste zastalo Lucasove auto a okamžite z neho vybehol Marcus. Hnal sa ku mne ako boh pomsty. Tak veľmi bol zameraný na mňa, že si vôbec nevšímal Jaxa.
Moje oči som prišpendlila do jeho a pokrútila hlavou. Okamžite zastal a prešiel pohľadom za mňa, kde sa týčil Jax.
Stála som medzi nimi.
,,Tak sme zrejme kompletní." Zavrčal Jax a pušku zvieral v ruke. Nedovolila som si ani tipnúť na koho s ňou mieri.
,,Čo ti jebe Jax?" Marcus mal nahnevaný hlas a smrteľný pohľad.
,,Nikto ťa sem nevolal Marcus. Vypadni skôr, než sa rozhodnem vypáliť ti dieru do hlavy." Zamrazilo ma.
,,A ja, že ma sotíš z balkóna ako Simona." Odfrkol mu a ja som mu mala sto chuti nafackovať, že ho provokoval.
Jax sa len zasmial ako by to bola najvtipnejšie vec akú kedy počul.
Ten chlapec, ktorého som poznala bol nenávratne preč.
Lucas vyšiel z auta s telefónom v ruke.
,,Kašli na to Jax. Ide sem polícia. Odhoď to skôr ako sem prídu. Uteč." Kričal jeho smerom Lucas.
Sledovala som ako zvráštil obočie.
,,Poď sem Isabell." Pohľad už opäť upieral na mňa. Videla som ako Marcus pokrútil hlavou a priblížil sa ku mne.
,,Stoj Marcus, posledný krát ťa varujem." Kričal zas Jax. Po líci mu stiekol pramienok krvi. Musela som ho poriadne udrieť.
Marcus znova urobil krok vpred.
Keď Jax zistil, že to nemá na Marcusa žiaden vplyv, prebil zbraň a troma veľkými krokmi sa ku mne priblížil. Už nemieril na Marcusa, ale na mňa. Srdce mi splašene bilo.