Nikdy ti neodpustím

27. Zlé a ešte horšie.

Isabell

V pondelok za obedom som sedela s kávou v ruke na prednáške s profesorom Dushom. Bol to veľký odborník na trestné právo a mal za sebou obrovskú kariéru.
Úprimne som sa tešila na spoluprácu s ním.

Prvú polhodinu nás zasvecoval do osnov a priebehu našich hodín. Každý druhý deň sme mali mávať spoločný seminár.

,,Takže, keď sme si už prešli základne kritéria, ktoré musíte splniť aby ste ukončili moje prednášky, pozrime sa na to ako budú fungovať semináre. Po dohode s dekanom fakulty sme sa rozhodli, že to urobíme o trochu zaujímavejšie. Rozdelíme vás do skupiny po troch, kde každá skupina dostane svojho mentora z vyššieho ročníka. Tým pádom sa vy niečo nové naučíte a starší študenti získajú nové skúsenosti s vedením a samozrejme aj potrebné kredity. Tým, že druháci na magisterskom stupni už prednášku absolvovali skôr, vybrali si svoju skupinu. Celkový zoznam nájdete po hodine vyvesený na oznamovacej tabuli v chodbe."

Zabehla mi káva. Chytil ma záchvat kašlu a pritiahla som na seba všetku pozornosť.
Do hája.
Marcus je druhák a keď si mohli vybrať, aká je asi pravdepodobnosť, že našiel moje meno?

To za chvíľku zistím.

Po prednáške sa všetci nahrnuli do chodby a hľadali svoje meno. Profesor Dushom povedal, že začíname zajtra hneď ráno, to znamenalo, že semináre budú každý utorok a vo štvrtok.
Po pár minútach som sa predrala k tabuli a hľadala som svoje meno v skupine.
Našla som ho zapísané spolu s Adamom Coltom a  pod našimi menami bola ešte Mishel Anderson. Adama som poznala z videnia, tichší chlapec s okuliarmi a Mishel, no Mishel bola kráľovná našej triedy. Vždy vymalovaná, upravená a v tesných šatách. Každý chlap sa za ňou vždy otočil.
Prešla som k ďalšiemu zoznamu, kde boli priradení mentori.

Vedela som to. On to naozaj spravil. Oficiálne môj údajný nepriateľ sa stal mojim mentorom.

Aká je ešte šanca, že by som sa mohla prehlásiť na to obchodné právo?

Po pravej strane vedľa mňa zastala spomínaná Mishel.
,,Ty si Isabell, že ?" Prihovorila sa ku mne.
,,Ehm, áno?"
,,Vyzerá to tak, že sme spolu v skupine."
,,Hej, videla som zoznam."
,,To máme ale šťastie, Coper je najkrajší chalan na škole." Zaštebotala a videla som na nej ako už teraz spriada plány ako ho dostať. Chcela som jej povedať, že sa vôbec nemusí zaťažovať, že aj tak pretiahne všetko čo sa hýbe, ale nenamáhala som sa.
,,Tak sa vidíme zajtra." Rozlúčila som sa s ňou a pohľadom hľadala najbližší strom na záhrade, kde si to zakvačím.

V práci mi všetko padalo z rúk, buď som niečo rozbila alebo rozliala. Nakoniec ma Alex odpratala do skladu, kým som nestihla spraviť väčšiu škodu.

Pred záverečnou mi zazvonil telefón a zobrazilo sa mi Lucasove meno.
,,Ahoj." Zdvihla som hovor.
,,Ahoj, pracuješ?"
,,Bohužiaľ." Prestala som prekladať prepravky a na jednu z nich si sadla.
,,Zlý deň?" Zasmial sa.
,,Niečo také. A ty ako?"
,,Idem akurát z tréningu, vyzdvihnem ťa?"
Poobzerala som sa okolo seba, väčšinu práce som už spravila.
,,O desať minút?" Spýtala som sa.
,,Budem tam."
,,Ďakujem Lucas."

O pätnásť minút som už sedela v jeho aute.
,,Kam to ideme?" Opýtala som sa, keď zrazu zmenil smer.
,,Uvidíš." Nič viac mi neprezradil.
,,Na dnešný deň už mám prekvapení až až." Zaúpela som a sledovala cestu, po kým sme neprišli na prázdne parkovisko starej továrni, ktorá už dnes bola zatvorená.
,,Chceš sa tu zbaviť môjho tela ?"
Lucas sa zasmial.
,,Možno ty môjho budeš musieť, ak ma niekde zabiješ. Sľúbil som ti kondičného jazdy."
,,Nie prosím, dnes nie." Zaúpela som.
,,Žiadne nie. Okamžite výstup inak ťa z toho auta vynesiem."
,,Len to skús." Oprela som sa o sedačku a založila si ruky na prsia."
,,Varoval som ťa." So smiechom si odopol pás a vystúpil. Sledovala som ho prechádzať popred auto až kým neprišiel k mojim dverám a skôr ako som ich stihla zamknúť ich otvoril.
,,Tak čo pôjdeš dobrovoľne?"
,,Nie." Lucas pokrútil hlavou a natiahol sa cezo mňa aby mi odopol pás. Chvíľku sme spolu bojovali, dokým ma nepošteklil a ja som nevybuchla do smiechu a stratila som svoju kontrolu nad pásom.
Rýchlosťou blesku ma odopol a podchytil mi stehná aby ma zdvihol.
Píšťala som ako malá a pritom sa smiala na plné hrdlo, keď ma niesol na rukách.
Pridržal si ma o zadné dvere auta kým sa mu podarilo otvoriť tie na vodičovej strane.
,,Ty si nenormálny." Kričala som mu do ucha a on sa len škeril. Hodil ma na sedačku a zabuchol dvere. O sekundu už sedel vedľa mňa a recitoval výklad ako používať manuálnu prevodovku.

Motor mi skapal asi desať krát kým som prišla na to, ako súčasne pustiť spojku a dať do záberu plyn. Nakoniec sme sa pohli a mne sa na tvári usadil víťazoslávny úsmev.
,,Vidíš, že to ide."
Po pár minútach som sa snažila preradiť do dvojky no vždy to skončilo vo štvorke a motor zachrapčal ako keby som ho týrala, čo som aj určite robila.
Lucas len krútil hlavou, ale videla som na ňom, že vždy ak som zaradila omylom do štvorky sánka sa mu pohla.
,,Pre Boha ženská, však ho usmažíš." Následne sa Lucas nahol a svojou dlaňou prekryl tu moju.
,,Stlač spojku." Chvíľku počkal a potom svojou dlaňou pohol mojou a tým sa nám úspešne podarilo preradiť.
Tešila som sa ako malé dieťa.
Po pár okruhoch som vypla motor a otočila sa celým telom naňho.
,,Ďakujem, dnes som toto rozptýlenie naozaj potrebovala."
,,Myslel som si."
Vymenili sme si miesta a Lucas sa zaradil do hustej premávky.
,,Ako si vedel?" Nedalo mi sa neopýtať.
,,Počul som o vašich nových seminároch."
Chápavo som prikývla.
,,Úprimne neviem, či to zvládnem."
,,Zvládneš. Sú múdra a vynaliezava. Určite prídeš na to ako uzemniť. Alebo mi povedz a ja to s ním vybavím ručne stručne."
Tá ponuka bola lákavá, ale vedela som že by mi to nepomohlo.
,,Zvládnem to."

Lucas sa sústredil na cestu a pritom si pohmkával pesničku, ktorá hrala v rádiu, a ktorú som vôbec nepoznala. Bola to zmes metalu a rocku, čo bolo mimo môjho hudobného vkusu.
,,Čo sa to vlastne medzi vami deje? Chvíľu si vymieňate sliny a potom sa hasíte na život a na smrť." Lucasov hlas ma vyhnal z mojej hlavy.
Nevedela som sformulovať správne slová, takže som len mykla plecom. Nedokážem vysvetliť, čo vlastne celkom ani ja nechápem.
Radšej som zmenila tému.
,,Povieš mi konečne čo je s Jaxom ?"
Chvíľu sa zahladil na cestu a potom zaparkoval pri obrubníku. Ani som si nevšimla, že sme pred bytovkou.
Nádychol sa a potom zhlboka vydýchol.
Otočil sa trupom ku mne a zahladel sa mi do oči.
,,Potrebuješ to fakt vedieť ?"
,,Samozrejme, čo je to za otázku?"
,,Jax trpí schizofréniou."
Čakala som, že bude niekde na výletnej lodi so šiestimi prsnatými ženami, alebo že rieši rodinnú krízu, ale ani vo sne by ma nenapadlo , že trpí duševnou chorobou.
Slová sa zdali byť v tejto situácii úplne zbytočné.
Avšak naraz všetko dávala omnoho väčší zmysel.
Tie jeho neustále meniace sa nálady a názory.
,,Kedy sa to začalo prejavovať." Nezmohla som sa naviac.
,,Tak nejako od detstva, ale skutočne to diagnostikovali až po tom, čo sa stalo Simonovi. Bral lieky, ale občas prestal a vždy skončí rovnako. Na pár týždňov sa vyparí, dá sa dokopy, presvedčí rodičov, že je v pohode a potom sa to po nejakom čase opäť zopakuje."
,,Rozumiem."
Ničomu som nerozumela, ale čo som mala povedať? Všetci o tom vedeli, len ja, ktorá som s ním spávala, znášala jeho nálady som o ničom nevedela.
,,Ďakujem, že si mi to povedal."
Len prikývol a jeho myseľ bola úplne niekde inde. Možno v spomienkach, netušila som.
,,Dobrú noc Lucas a ešte raz ďakujem za dnešok."
S týmito slovami som zabuchla dvere a vytratila sa do tmavej noci stratená vo svojich myšlienkach.

Poznámka autorky

Dúfam, že vás príbeh chytil za srdce tak ako aj mňa a radi sa k nemu vraciate.
Som vďačná za vaše vote a úprimne, hneď sa mi lepšie píše, keď vidím, že to má zmysel.
Ďakujem 🤍