Nikdy ti neodpustím

42. Marcus.

Marcus

K Johnovi som sa vrátil do pol hodiny. Pred barakom stálo policajné auto. Lucas s Laurou komunikovali so strážnikmi. Ja som ich ignoroval . Vedel som, že za ich mizerné platy nebudú vôbec nápomocní. Prešiel som okolo nich. Bez pozdravu, bez očného kontaktu som rozrazil dvere a hnal sa do Johnoveho brlohu s laptopom pod pazuchou.

Ďalšiu polhodinu som sa prechádzal po jeho izbe hore dole, kým prelomil Jaxove zabezpečenie.
,,Mám to." Prekrížil si John ruky na prsiach.
,,To ti trvalo." Odsekol som mu a hnal sa mu za chrbát.
,,Vieš koľko trvá prelomenie hesiel?" Odfrkol mi.
,,Niekomu ako ty, celú vecnosť."
,,Hodiny môj zlatý. Máš šťastie, že Jax je tupý športovec a predvídateľný ako batoľa." Ignoroval moju úsečnosť a hrabal sa v histórii počítača.
,,Začať po nej pátrať môžu až keď prejde dvadsaťštyri hodín."
Vedel som to, študoval som skurvene právo, v ktorom som bol profík.
Lucas si sadol do kresla oproti Johnovi.
,,Niečo si našiel?." Opýtal sa
,,Okrem porna a futbalových videí?" Zdvihol obočie.
,,Ten chlapec ma fakt slabosť pre blondínky." Pokračoval ďalej a ja som sa pozrel na monitor. ,,Kým nebudeš mať čo povedať k veci, prosím John, mlč." Zavrčal som.
Otvoril ústa, určite mal v pláne ma nejako odjebať, ale rozmyslel si to. Múdry chlapec.

,,Nedávno nakupoval na internete." Zdvihol sa John zo stoličky a ja som na neho upriamil pozornosť.
,,Ako mi to ma pomôcť zistiť kde je?" Strácal som nervy. Neovládal som sa. Prešiel som si prstami po rozbitých hánkach pravej ruky.
Pozrel som do obsahu jeho košíka.
,,Kúpil zasrané putá?!"
Chytil som amok. Prevrhol som lampu, ktorá sa rozštiepila na milión malých kúskov na drevenú podlahu.
,,Nájdi ju. Okamžite." Penil som.

Laura rozrazila dvere s vyplašeným pohľadom. Pozrela najprv na Johna potom na rozbitú lampu pri mojich nohách.
,,Ničíš mi dom Marcus." Ostro na mňa pozerala.
,,Viem, že sa bojíš a si nahnevaný, ale John za to nemôže." Jej tón bol už o čosi milší ale jej oči mi sľúbili, že sk sa neukludním udrie ma s tou vareškou, s ktorou sem vletela.

Otočila sa na päte a keď sa vrátila držala v ruke metlu a lopatku. Venoval som jej drzý úškľabok aj keď som vedel, že za nič nemôže.
Vystrela ruky a narvala mi to všetko do rúk. Potom sa zvrtla k Johnovi a pobozkala ho na čelo.
Odišla o chvíľku na to a nechala za sebou Johna z príšerným úsmevom na tvári a mňa samozrejme donútila pozametať všetok rozbité sklo.
,,Tvoja žena mi naháňa hrôzu." Počul som za sebou Lucasa.
Nechápal som ako takéto sračky môžeme riešiť, keď je Isabell niekde nechaná na pospas tomu debilovi, ktorý je ešte na našu smolu psychicky labilný.
Vedel som, že keď ho nájdem zlomím mu všetky kosti v tele. V tejto minúte by som ho dokázal aj zabiť a nikto by mi to nemohol mať za zlé.

,,Volal niekto Sophie? Tá vždy vie, kde je Jax." Ozval sa zo zamyslenia Lucas.
To dievčisko ma ani nenapadlo, ale mohlo to vyjsť. Aspoň to za skúšku určite stálo.
Vytiahol som z vrecka svoj mobil a spustil vytáčanie.
Mobil zvonil, ale nedvíhala.
Do čerta, vždy má telefón v ruke a teraz, keď ju človek potrebuje a môže byť konečne užitočná, nedvíha. Nakoniec sa však ozvala.
,,Prečo mi voláš Marcus?"
,,Nevieš kde je Jax?" Ani som sa nesnažil byť milý.
,,Ako vždy, veľmi oslnivé chovanie."
,,Tak vieš, alebo nie?"
,,Nie."
,,Kedy si s ním hovorila naposledy?" Ťahal som to z nej ako z chlpatéj deky. Len čo mi znova pošteklila moje už dosť napäté nervy.
Na chvíľu bola ticho, ako keby premýšľala, buď nad mojou otázkou, alebo nad jej odpoveďou. U nej človek nikdy nevedel.
,,Pred troma dňami, myslím."
Odmlčal som sa. Takže tri dni. Nečakal som to. Bolo dobre známe, že za ním behala ako verné šteniatko. Ibaže by sa niečo stalo.
,,Hej, Marcus? Myslím, že zas prestal brať lieky." Jej hlas bol smutný. Nechápal som ako ho mohla stále chcieť. Po tom všetkom ako sa k nej choval.
,,Spravil ti niečo?"
Znova sa odmlčala.
,,Bol nahnevaný, paranoidný a vôbec si nedal povedať. Pohádali sme sa. A vlastne sa choval ako typický Jax." Bolo mi jej ľúto, dokonca ani ona si nezaslúžila takéto chovanie.
,,Uniesol Isabell." Vypadlo zo mňa.
,,Panebože." Vedel som, že ju nemá v láske, ale jej hlas bol šokovaný a prekvapený, takže ma len utvrdil v tom, že nemá ani najmenšie poňatie kde môže byť, ale predsa som to skúsil.
,,Nevieš kam by ju mohol vziať?"
,,Jeho otec ma nehnuteľnosti po celých štátoch. Mohol ju vziať kdekoľvek."
Odmlčala sa.
,,Mrzí ma to." Šepla.
,,Aj mňa." S tými slovami som vypol hovor. Obaja bratia na mňa pozerali s ľútosťou. Seriem na ich ľútosť, ja ju najdem a donesiem domov.

Sadol som si do kresla a rukou si prešiel po tvári. Bola preč už niekoľko hodín.

,,Stálo Jaxove auto pred jeho domom?." Z mojich vražedných myšlienok ma do reality vrátil Johnov hlas.
,,Nie, čo by ju prehodenú cez rameno niesol cez celé mesto?"
John nad mojou odpoveďou len pokrútil hlavou.
,,Čo?" Vyštekol som na neho.
,,Nové autá majú kvôli poistke zabudované GPS. Ak šiel svojim autom, je možné zistiť ich polohu."

Bola to malá nádej, ale momentálne by som sa chytil aj stebla trávi.
,,Ako dlho ti to bude trvať ?"  Spýtali sme sa s Lucasom súčasne.
,,Nie je to tak jednoduché. Musel by som sa na diaľku nabúrať do systémov poisťovne. A to je porušenie mnoha zákonov, plus to nie také jednoduché ako hacknuť notebook zasraného vysokoškolského futbalistu."
,,Dúfam, že už na tom pracuješ."
,,Že váhaš." Odbil ma s úsmevom.
,,Nájdeme me ju." Sľúbil mi.

,,Ako dlho to bude trvať?" Po hodine som sa už nedokázal ovládnuť, stále som musel myslieť na Isabell, čo musí teraz prežívať. Ako je zavretá s Jaxom, možno v jeho kufri auta. Telo sa mi naplo. Nemohol som si dovoliť myslieť na to najhoršie aj keď mi tam moja unavená myseľ vždy utekala. Stále mi vŕtalo v hlave, že všetko mohlo byť inak keby som nemeškal. Stačilo prísť o pár minút skôr. Ak sa jej niečo stane, neodpustím si to.  Stále som sa však vracal k tomu ako jedna sekunda môže zmeniť úplne celý svet. Ako jedna chyba môže všetko posrať. Vedel som, že to nebola jej chyba. Dokonca som vedel, že to nebola ani moja vina.

,,Môže to trvať aj celú zasratú noc Marcus."
,,Kurva." Zaťal som čeľusť.

S myšlienkami na Isabell som zaspal v kresle. Každú chvíľku som sa s trhnutím budil a kontroloval počítač.
Neviem ako dlho som takto spal-nespal, keď ma Lucas trasením ramena zobudil.
,,Máme ho."
,,Kde?" Opýtal som sa a už som bol na nohách a bral si bundu.
,,Vieš, kde ste boli spolu minulé leto?" Zdvihol obočie.
Ako že ma to nenapadlo? Mal som chuť si tresknúť hlavu o skriňu, no namiesto toho som prikývol.
,,Poď šoférujem." Ozval sa Lucas a ťahal ma za sebou. ,,Koľko to je?"
Rozmýšľal som.
,,Cez dve hodiny."
,,Dáme to za dve." Zbehli sme dolu schodmi, Lucas naštartoval  a okamžite dupol na plyn.
Čas na mobile ukazoval štyri hodiny ráno.