Nikdy ti neodpustím

39. Chyby sa trestajú.

Isabell

Sedela som na poobednej prednáške. Vonku už zubaté slnko zachádzalo za horizont. Zimu som nemala rada najmä z tohto dôvodu, vždy bola skoro tma a všade člapkanica.
Pritiahla som si krémový golier svetra bližšie ku krku. Profesor Dushom rozprával zaujímavo, ale už neskutočne dlho. Každú pol hodinu som pozerala na hodinky, aby som zistila, že prešlo len úbohých päť minút.

Dnes sa mal Marcus vrátiť. Pred polhodinou, dobre pred piatimi minútami som mu písala kedy vyrážajú a zatiaľ mi neodpísal.

Pero som si prehadzovali medzi prstami a čakala buď na Marcusovú správu, alebo na koniec prednášky, nie nutne v tomto poradí.

Pred koncom prednášky mi od Marcusa prišla správa.

Marcus: Autobus príde pred školu asi o dvadsať minút. Do kedy si v škole?

Ja: Končím za desať. Počkám ťa?

Marcus: Vyzdvihnem sa a pôjdeme ku mne, ok?

Už som mu odpisovala, že môže byť, keď mi prišla od neho ďalšia správa.

Marcus: Chýbala si mi.

Moje srdce opäť zrýchlilo svoje údery. Čoraz viac mi na ňom záležalo a nemohla som tomu zabrániť. Popravde, ani som nechcela. Posledné dva mesiaca boli úžasne. Smiali sme sa spolu, rozprávala si o všetkom a v posteli bol neskutočný. V živote som si ani nemyslela, že existuje toľko polôh.
Odpísala som mu, že ho počkám pred budovou.

Balila som si notebook do obalu, keď sa pri mne zastavila Mishel. Od svadby so mnou komunikovala len keď musela tak som zostala celkom prekvapená, že teraz stála predo mnou a čakala kedy ju zaregistrujem.

,,Ahoj Mishel." Zdvihla som k nej zrak.
,,Čau Isabell. Dlhuješ mi láskavosť." Pozrela som jej prekvapene do tváre.
,,Ako si k tomu prišla?" Zvedavo som sa opýtala a čakala čo z nej nakoniec vypadne.
,,Prebrala si mi Marcusa. Na svadbe." Pri spomienke na svadbu som sa usmiala.
,,To nebolo celkom tak." Ale chápala som to.
,,Mrzí ma to." Pokračovala som.
,,To je jedno." Sprisahanecky sa na mňa pozrela.
,,Tak ako ti môžem pomôcť Mishel."
,,Lucas. Má niekoho?" Opýtala sa priamo a v očiach sa jej iskrilo.
,,Či s niekým chodí, alebo spí?" Zdvihla som pobavene obočie.
,,Aj jedno aj druhé." Dožadovala sa odpovede.
,,Lucas nie je na vzťahy a či s niekým spí to neviem. Jeho sexuálne chúťky sa trocha líšia od normálnosti." Na rovinu som jej zdedlila, aj keď to čo on praktikoval nebolo tajomstvom.
Najprv na mňa nechápavo pozerala, potom jej zrejme moje slová došli a tak prikývla.
,,To by som zvládla. Takže k tej láskavosti. Zoznámiš nás. Snažila som sa o to sama, ale je dosť uzavretý vo svojich kruhoch."
Prehodila som si kabelku o ruku a dlho som sa na ňu dívala. Chce odo mňa, aby som bola dohadzovačkou? Ale potom, však prečo nie. To pre ňu môžem spraviť. Ktovie do čoho sa to môže vyvŕbiť a kto som aby som bránila láske. Pri tých slovách som sa sama pre seba zasmiala. Bolo to absolútne nereálne podľa toho ako som pohnala Lucasa.
,,Fajn. Cez víkend si napíšeme."
Ani mi nepoďakovala, len čo dostala čo chcela zvrtla sa na svojich vysokých čižmách a odišla. Hlava mi nebrala ako v tomto počasí na niečom takom môže chodiť a nezabiť sa.

O pätnásť minút som vyšla z budovy a pritiahla si šál viac ku krku. Pod pazuchou som držala v obale notebook a kabelku som mala prehodenú cez rameno. Fúkal studený vietor a ja som sa preklínala, že som si nevzala aj čiapku a rukavice. Dlane som si trela, aby som sa zahriala.

Neznášala som toto obdobie. Zima a všade tma. Pouličné lampy, ktoré už mali najlepšie časy za sebou ledva osvetľovali chodník a budovy. Hodila som notebook do kabelky a vytiahla telefón. Kabelku som si prehodila cez plece, lebo jej nová ťarcha mi ničila predlaktie. Sledovala som na mobile čas.