Love From Ice - stylinson |book one| ✔

1. Zelené a Hnedé oči

"Už dnes sa začínajú tréningy! Nezabudnite sa pozerať na tie najlepšie hviezdy krajín z celého sveta! O pár dní to začne a vy mô-" 

Stalčil som červené tlačidlo na ovládači a vypol televíziu, čo značne rozčúlilo môjho spolusediaceho. "Ja som sa na to pozeral!" 

Zatiaľ čo on rozhorčene rozhadzoval rukami, ja som len pretočil očami. "Nemôžem za to, že čakáš, že ťa ukážu v telke!"

Nadvihol obočie a jeho modré oči sa zahľadeli do tých mojich. "To určite. Len som chcel vidieť, ako to bude prebiehať a..."

"Niall, si tu na olympijáde, pretože reprezetuješ Anglicko. Vážne nič o tom, ako to bude prebiehať nevieš?"

Porazene zaklonil hlavu na operadlo sedačky a zavrel oči. "Nechápem, prečo sa s tebou bavím." 

Zasmial som sa. "Pretože ma miluješ." 

"Možno v tvojich snoch, Lu." 

Vstal som zo sedačky a postrapatil mu pri tom vlasy. Zahnal sa po mojich rukách, no ja som sa už hnal čo najrýchlejšie do kuchyne v mojom apartmáne. "Dáš si niečo?" kričal som s hlavou ponorenou do chladničky.

"Pivo!" 

Uškrnul som sa. "Máš zákaz, Niall. A dobre to vieš." Počul som frustrovaný povzdych, no žiadna iná odpoveď neprišla, tak som schmatol dva pomarančové džúsy. 

Hneď ako som vošiel do obývačky, zbadal som Nialla s ovládačom od PS v ruke. S úsmevom som klesol na sedačku a položil som džúsy na konferenčný stolík. Vyložil som si nohy na kreslo blízko sedačky, pričom som so záujmom sledoval Nialla ako hrá Fifu. 

Bolo to zvlášne. Niall miloval zimné športy. Často sme spolu cestovali do Nemecka, keď sa hralo o nemecký pohár. Čo je vlastne každý rok. Niall zbožňuje hokej, no hrať ho nevie. V Anglicku hrá futbal, no tu na olympijáde jazdí na snowboarde. Akromacia a adrenalín, to je jeho. 

Keď sa niekedy spýtam ja alebo novinári, ako sa dostal k snowboardovaniu, nevie odpovedať. Sám nevie ako sa k tomu dostal, ale vie, že to bolo to najlepšie, čo ho v živote stretlo. Rovnako ako mňa krasokorčuľovanie. 

Už od šiestich rokov som chodil so sestrami korčuľovať do haly v Londýne. Tam som spoznal Nialla. Vtedy ešte hrával hokej, ale keďže anglický hokej je skôr amaterizmus, neudržal sa na tejto ceste dlho. 

No mňa ten ľad tak držal, že som sa krasokorčuľovaniu začal aktívne venovať. Spočiatku mi mama hovorila, že je to len pre dievčatá, no keď som ako deväť ročný preplakal celý deň, zaplatila mi trénera. Bol to amatér, no zo začiatku aspoň niečo. S trénerom Gerseom som strávil 5 rokov, pričom som sa v 14 dostal na majstrovstvá sveta. Tam si ma všimol môj terajší tréner, Eston Berolie. Gerse ma s veľkou pochvalou odovdzal do rúk Berolieho, ktorý na mňa hneď od začiatku tlačil. Najskôr ma presťahoval do Londýna, čiže som v mojich 15 rokoch opustil rodinu. Potom nasledovali tréningy od piatej rána do neskorého večera. Kontrolovaná strava bola na dennom poriadku. Nechýbal ani bežiaci pás či skákanie na švihadle. Už to trpím 6 rokov a moje ustavičné sťažovanie už tréner prepočúva. Skrátka, ignoruje. No táto snaha mi priniesla dve bronzové medaile a jednu striebornú, ktorá mňa a môjho trénera mrzí najviac. Bolo to minulý rok na majstrovstvách sveta. Jediná chyba a rozlúčil som sa so zlatom. A práve pre tú malú chybu mám teraz tréningy ešte tvrdšie. No sťažovať sa je ako hovoriť na hluchého. Zbytočné a energiu berúce. 

"...hokejsti. Eston mi hovoril dnes pri raňajkách, že budeš s nimi trénovať na jednom ľade. Škoda, že to nebudem vidieť. Mám tréning."