Love From Ice - stylinson |book one| ✔

17. Granát

Zatiaľ čo Harry trénoval spolu so Zaynom, Louis ležal na posteli a pípanie srdca ho uspávalo. Noah sedel pri jeho posteli s knihou v ruke. Jeho ľadovo modré oči putovali po písmenkách tak populárnej knihy ako je Na Vine Sú Hviezdy. Čítal jedno slovo za druhým a lapajúc po dychu všetko prežíval s postavami. Na mieste očarujúcej Hazel Grace si predstavoval Louisa. Aj jeho život sa začal pomaly ruinovať a on sám sa začal premienať na granát, ktorým nechcel nikomu ublížiť. Návštevy chcel len vtedy, keď spal, pretože nechcel vidieť tie ľútostivé pohľady, ktoré mu každý venoval, keď videl všetky tie hadičky. 

"Som. Som. Som ako granát, mama," čítal Noah nahlas, "Som granát, ktorý jedného dňa vybuchne, a preto by som rada čo najväčšmi znížila počet obetí, dobre?" Dočítal vetu a položil knihu na stolík, kde ju mal Louis položenú. Brunet ležiaci na nemocničnej posteli si krátil čas čítaním a keď nečítal knihu on, tak si ju čítal Noah.

"Ja nie som granát, Noah. Aspoň zatiaľ nie," zašepkal Louis a pomaly otvoril oči. Kvôli ožarovaniu prišiel o vlasy a tak mal na hlave čiernu šatku, ktorú mu doniesol Harry. Na každý deň mal inú, toľko mu ich doniesol.

"Ani nebudeš, Boo," usmial sa Noah a pozrel sa na knihu s obálkou dvoch ľudí. Film ešte nevidel, no páčilo sa mu zvolenie hercov. Odtrhol pohľad od bielo-modrých písmenok na obálke, keď sa otvorili dvere. 

"Ako sa cítiš, Louis?" spýtala sa sestrička a vzala si do rúk papiere o Louisovom stave. Zatiaľ čo čakala na Louisovu odpoveď, kontrolovala všetky prístroje okolo postele.

"Mizerne. Stále by som spal, ale ako sa hovorí v tej knihe, spánok je dobrý na rakovinu, nie?" 

"Som rada, že si ju začal čítať, aj keď si ma presviedčal o tom, že nečítaš," usmiala sa sestrička s výrazne narúžovanými ústami. Bola mladá a tak si s Louisom veľmi dobre rozumela, až tak veľmi, že sa to Harrymu nepáčilo. 

"Nečítam. Teda, až doteraz som nečítal. Upútala ma obálka a tá recenzia na internete," pousmial sa brunet a Noah sa bál, že Louisova krehká pokožka popraská od toho náhleho pohybu pokožky. Dlho sa neusmieval, pretože vraj na to nemal dôvod, ako začal v posledných dňoch hovoriť.

Sestrička sa naňho usmiala, no hneď sa pozrela späť k prístroju na monitorovanie činnosti mozgu. "Áno, je to naozaj dobre hodnotená kniha. Vôbec som nečakala, že sa do nej tak zažerieš," povedala a kývla k z polovice prečítanej knihe. "Mal si ju len jednu noc. Na to, že si nečítal, dosť ťa chytila."

"Áno, pretože sa začína podobať na môj život. Až na to, že Hazel môže kráčať a prežívať svoje posledné dni v šťastí."

"No, nebola by som si tak istá, Louis. Myslíš, že je nejaká výhra vláčiť za sebou vozík s kyslikovou fľašou?" 

"Áno, myslím, že je, Hope. Radšej by som behal s hadičkou v nose ako ležať tu a nudiť sa. Ani neviem, či sa ešte niekedy odtiaľto dostanem. Oo, vlastne áno, keď ma budú pochovávať."

"Prestaň byť tak morbídny, Louis," napomenula ho sestrička Hope so zamračením na tvári.

"A nie je to pravda? Mama plače na chodbe, sestry sú v Anglicku a čakajú, kedy budem pripravený na prevoz, akoby som mal za hodinu zomrieť," odvrátil pohľad od smutného pohľadu sestričky a pozrel sa na strop. Chcel zakázať slzám, aby opustili jeho slzy, no o pár sekúnd sa kĺzali po bokoch jeho tváre až pokým sa nedotkli bieleho vankúša. 

"Nezomrieš, Louis. Si v tej najlepšej nemocnici Kanady a starajú sa o teba tí najlepší lekári," povedala Hope, keď mala všetko skontrolované a pri Louisových nohách písala do papierov zistené rozdiely.