Crown of Lies

Prológ

Život v krajine zvanej Rialin nikdy nebol ľahkým. Chudobní živorili, ostávali bez majetku a jediné, čo im ostávalo bolo sa utiekať k bohu. Boh bol ten posledný, ktorý ich z tohto smutného, chudobou a morom popretkávaného života mohol vytiahnuť. 
Kráľ sa o svojich poddaných nezaujímal, dal im len toľko, aby nemali hlúpe reči a stále ho uznávali za svojho panovníka, no keď šlo o to, aby ostali sýti a zdraví toho sa štítil. Strach z moru mu úplne zatemnil už tak jeho starý mozog, ktorý sa čochvíľa poberie na onen svet. Mnohí dúfajú, že sa tak stane čoskoro, aby na trón zasadol mladý princ Philip. Šľachta, ale aj obyčajný, prostoreký ľud do neho vkladal svoje posledné nádeje.
Princ je mladý, má len sedemnásť rokov a na svoj vek je veľmi vyspelý. No čo je hlavné, tam kde nemôže choromyseľný kráľ, tam pošle svojho dobrotivého syna. Iste, kým nie je princ na tróne je nutné, aby si získal srdcia ľudu, no čo potom? Ako sa bude chovať, keď bude kráľom. Minulosť bola čierna, prítomnosť sivá a budúcnosť v nedohľadne. Nikto nevedel, čo príde, čo bude. 
Čo však bolo pre Rialin ešte väčšou hrozbou, než je samotný mor, bola správa o novej kráľovskej krvi na anglickom tróne. Vojna nazývaná, ako Vojna ruží sa skončila a na trón nastupuje kráľ Henry VII. Mladý kráľ s obrovskou perspektívou, ktorý určite bude chcieť svoje hradby rozširovať aj za Anglickú pôdu. Rialin bol ľahkým cieľom. Vojsko bolo chabé, polovica z neho pomrela na mor a tá čo ostala, tá podľahla čaru alkoholu a kartovým hrám. Všetci sa modlili za rýchlu smrť starého kráľa Alberta, aby tak mohol prísť nový vek aj do tejto krajiny, ktorá nemala veľa času na vzchopenie sa. 

V tejto krajine, ktorá ovplývala nádhernou prírodou a prostredím žila aj  mladá Beatrice. Dievča, ktoré len pred pár týždňami dovŕšila pätnásť rokov. Ak by jej rodina žila lepšie, aj by bola pekná. Tvár na to rozhodne mala, krásou by sa mohla rovnať hociktorej šľachtičnej, ktorá sa na ňu na ulici zhora dívala. Je tu však len to slovo mohla. Bola jedno z mladších detí, no jediné dievča v rodine. Keď matka ochorela dúfala, že to bude len na pár týždňov, no z nich sa stal mesiac a z obyčajnej chrípky mor. Nikto sa k nej nesmel priblížiť a ona tak musela rýchlo dospieť, začať sa starať o mladších súrodencov, variť, prať, zašívať už tak dosť poplátané oblečenie. Otec sa snažil čo to šlo, zarobiť pár grošov, ktoré by mali aspoň na zaplatenie daní, no ani to nestačilo. Vychádzali na psí tridsiatok, aj to bolo niekedy ťažšie než sa zdalo. Či chcela alebo nie musela chodiť žobrať, aspoň pár drobných za deň, a to čo vyžobrala, to venovala svojim súrodencom, aby sa aspoň trochu najedli. Veru bolo to odvážne dievča a aj napriek tomu, že otec a starší bratia boli výsostne proti tomu, aby niečo také robila, ona mala vlastnú hlavu. Dievča s dlhými tmavými ebenovými vlasmi, zelenými očami sťa dva smaragdy a lícami začmudenými od popola robila všetko preto, aby svojich troch mladších súrodencov uživila, keď už to nešlo otcovi ani bratom, musela si poradiť sama.
Otec, Adam a Dominic sa pobrali z domu skoro ráno, pracovali v lese ako drevorubači. Nebola to najlepšie platená práca, no na obživu to stačilo, bohužiaľ na dane už nie. Už pár mesiacov nezaplatili ani len groš, všetci čakajú na príchod kráľovského koča, kedy im niekto z vojakov príde skonfiškovať celý pozemok a oni sa budú musieť vysťahovať. Na to sa Beatrice nemohla dívať a tak, keď otec s bratmi odišiel, nechala mladších súrodencov na starosti susede a ona sa vydala do ulíc mesta, aby mohla čo to sama zarobiť. Prehodila si cez seba starý, sivý plášť s kapucňou, vlasy mala zapletené do vrkoča a v pozaplátaných šatách vykročila do ranných ulíc. Dievča si privyrábalo v ženskom kláštore, kde nosila poštu, nosila nákup, či im pomáhala s upratovaním. Stará Opátka, sestra Mária by na Beatrice nikdy nepovedala zlého slova. Podľa nej to bolo veľkodušné dievča, ktoré by sa pri každého vedelo rozdať, aj keby malo samo trpieť. Niekedy jej ako odmenu pridala pár mincí.
Chudá, bledá ruka mladého dievčaťa zaklopala na brány kláštora. Dvere jej otvorila jedna z mníšok. 
,,Dobré ráno, prišla som za sestrou Máriou, vraj má pre mňa nejakú prácu." Informovalo milým hláskom sestru. Mladá žena, v bielom mníšskom rúchu len prikývla a spoločne s Beatrice sa vydali hlbšie dovnútra kláštora. Kráčali chodbami, až sa zastavili. Mníška jej povedala, nech chvíľu počká a potom ju zavolala. 
,,Dnes mám pre teba úlohu, pôjdeš do katedrály v strede mesta, mám list pre Otca Damiana, doručíš mu ho, potom sa vráť a niečo ti dám za pomoc." Informovala ju sestra Mária. Beatrice kývla hlavou že rozumie, prevzala si zapečatený list a miernym krokom sa vydala ku katedrále. Bolo to ďalej, než sa zdalo, no Beatrice to nevadilo. Mala rada prechádzky po meste, aj keď posledné mesiace to bolo trápenie sa než obdivovanie. Ulice páchli smrťou a na námestí sa zhromažďovali pozostatky po mŕtvych, ktorý zahynuli na mor. Nič príjemné, veru nie raz sa z toho mladej dievčine zdvihol žalúdok.