Crown of Lies

35. Kapitola

~

Zatuchnutý pach plesne a smrti. Kráľovná Rialinu pomaly aj zabudla, ako vôbec vyzerajú žaláre. Od pobytu v anglickej kobke prešlo už mnoho času, na ktorý Beatrice nerada spomínala. Spomienka na to, že jej bratranec ju chce len hlúpo využiť, ju viac menej zraňovala. Tri roky. Aké by to bolo, keby pred tými troma rokmi nepadla do očí grófke Rutherford, ktorá ju využila len na to, aby ich rod získal stratené postavenie? Žila by chudobný život dcéry drevorubača? Nikdy by sa nedozvedela, že pochádza z rodu Tudorovcov, nikdy by sa nezamilovala do budúceho kráľa a nemusela by teraz zažívať strach a muky, ktoré jej spôsobovala myšlienka na to, že jej manžel a kráľ je niekde na priestrannej lúke, kde chce preliať krv. Krv, ktorá sa aj jej mieša v žilách. Tudorovská. Ak nestála medzi dvoma mužmi, ktorí ju milovali. Stála medzi dvoma mužmi, ktorí boli jej rodina. Medzi manželom a bratrancom. Vypudila tieto myšlienky zo svojej hlavy. Zhlboka sa nadýchla a v rukách s fakľou kráčala za jedným zo stráží, ktorý ju viedol kamenným peklom rialinského žalára. O väzení v paláci sa hovorilo mnoho, vraj to bolo to najhoršie miesto, do akého človeka mohli hodiť. Vojak zastal pred jednými z ťažkých, ošarpaných dverí, ktoré mali jeden malý otvor pre oči, ktorými sa kontrolovali väzni. Zlodeji, vrahovia, zradcovia. Bolo ich tu mnoho, ale nie toľko ako za vlády kráľa Aberta. Dvere sa otvorili a kráľovnej sa naskytol pohľad na grófa Lawranca.

Špinavý, niekoľko dní nevyspatý a vyhladovaný, postarší muž sa svojimi očami zadíval na mladú ženu. Uškrnul sa. Ani vo sne by si nepredstavil, že by za ním prišla samotná manželka panovníka. Ako to vlastne teraz bude? Premýšľal nad tým od chvíle, čo ho sem kráľ uvrhol, obvinil zo zrady a on mu prezradil obrovské tajomstvo Lady Beatrice. Lož, ktorú zaobalila do peknej reality. Vždy sa mu na nej niečo nezdalo. Iste za ním prišla preto, pretože jej horí za pätami. Také boli jeho domnienky. Tmavovlasá žena urobila dva kroky vpred, pootočila hlavou a kútikom oka sa pozrela na strážnika, ktorému rukou pokynula, aby zatvoril dvere. S kývnutím hlavy tak urobil a v tmavej temnici, ktorú teraz osvetľovalo svetlo fakle, ostali len ona a gróf. Zelené smaragdy si ho prezreli od hlavy až po päty. Bolo medzi nimi niekoľko minútové ticho, ktoré vnášalo do malej kamennej miestnosti napätie.
„Čo ste si myslel, že Jeho Veličenstvo urobí, keď mu poviete o mojom pôvode?" zvedavo zdvihla obočie a sledovala reč jeho tváre a tela. Gróf sa s úškrnom v sede na jednom slameníku narovnal. Díval sa na ňu s takým opovrhnutím a sebavedomím. Beatrice premýšľala odkiaľ toľko toho berie, aj v tomto stave. V stave, kedy mu ide o život a jej slovo je jediným, ktoré ho môže pripraviť aj o posledný výdych. Má moc, ktorú on už nikdy nedostane. „Takže je to vonku. Povedze, Veličenstvo, aký je to pocit stratiť jediného človeka, ktorý vám toľko dôveroval?" posmešne jej odpovedal otázkou. Bol škodoradostný, veď prečo aj nie, prišla ho predsa prosiť o pomoc o odpovede, ktoré jej nikdy neplánuje dať. Prečo? Pretože je žena, bez absolútnej moci. Slabá a hlúpa. „Kráľ má mať vlastný rozum, nie príjmať ho od ženy, ešte k tomu Angličanky, pfuj!" odpľul si. Beatrice sa znechutene zadívala na slinu, ktorá preletela k jej nohám. Toľko nenávisti k jej pohlaviu. Vari žena nemôže byť silnou? Vari je hriechom, ak si manželia veria natoľko, že zdieľajú svoje názory plánujú spoločne? Gróf bol prehnitý skrz na skrz nenávisťou a závisťou. Nezniesol, že už mu kráľ nedôveruje. Spochybňuje jeho názory a dokonca dáva na slová svojej manželky. Nechcela si pripustiť, že mu istým spôsobom rozumie. Ženy boli nič, mali sa starať o domácnosť, reprezentovať manžela, priviesť mu na svet dedičov. Nie sa zaujímať o politiku, vojnu a ešte mu dávať aj rozumy. Beatrice ale nechcela žiť takto.