Píše sa rok 1485, začína vláda Tudorovcov a s ňou aj ďalšia etapa, ktorá posúva ľudstvo k pokroku a do novej doby, ktorá by vraj mala byť lepšou. Život v celej Európe však nie je tak ružový, ako sa zdá, v každom kúte na človeka číha chudoba, hlad, š...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~
Beatrice bola po rozhovore so svojim bratom, ktorý sa vlastnou hlúposťou uvrhol do žalára a šiel oproti smrti zmätená a zároveň zvedavá. Tie slová, ktoré povedal, že je šľachtičná anglického pôvodu sa jej zaryli do pamäti a nechceli jej myseľ za nič pustiť. Kto vlastne je, vari bola celý svoj život klamaná? Veď jej matka, kým ochorela na mor, bola pre ňu len tá jediná a pravá a teraz sa jej Liam snaží nahovoriť, že to bola lož? Že je vlastne anglický bastard, ktorého nikto nechcel a tak ho pohodil do Rialinu? Nechcela tomu veriť, odmietala. Poznala Liama, bol ochotný povedať hocičo, len aby v človeku zažal plameň pochybností. Teraz to urobil s ňou a ona sa jeho bludom nepoddá, nikdy. Nech si zomrie, ako mučeník aj so svojimi temnými tajomstvami a hriechmi. Boh ho spravodlivo bude za všetko súdiť, aj za klamstvá, ktoré vyriekol pred svojou smrťou. Sedela pri okne, zimné večery boli už tmavé a chladné. Služobná svojej kráľovnej priniesla kožušinu, ktorú dala dievčine okolo ramien a do ruky jej dala teplý čaj, ktorý jej mal priniesť pokojný spánok. Lenže Beatrice nebola pokojná, i keď kožušina bola teplá a hebká, a čaj teplý a aromatický. Ona sa sužovala myšlienkami na svojho úbohého staršieho brata, ktorý sa až príliš podal na ich otca. Kedy sa to vlastne stalo? Prečo si nevšimla, že je s ním niečo zle? Neprávom sa obviňovala z toho, že si to nevšimla, no kto by jej to dával za vinu? Mala len pätnásť, musela dospieť tak skoro. Kto by jej zazlieval, že nemala čas si všímať správanie svojho drahého brata? A teraz? Teraz jej vinou zomrie. Ak by nebola kráľovná, nič by sa nestalo, nikdy by sa nevkradol do paláca, nikdy by nič neukradol, pretože by nemal čo. Možno bola naivná, keď si myslela, že ho vystraší slovami, mala vedieť, že to nepomôže. Dívala sa na slabú žiaru fakle ohňa, ktorý osvetľoval kúsok zeme a múr hradby. Sledovala tancujúci plameň, ktorý slabol a silnel zároveň. Sýto zelené smarady padli na šálku s čajom, z ktorého si odpila aspoň malý dúšok, tú razom tak položila na stolík vedľa. Z myšlienok, ktoré obsahujú sebaľútosť a nemysliteľnú vinu zo situácie, v ktorej skončil jej brat, ju vyrušil vrzgod dverí na jej komnatách. Razom sa jej tvár otočila smerom k prichádzajúcemu. Kto iný, než jej manžel, kráľ Philip. Takmer by zabudla na to, čo sa stalo v trónnej miestnosti, iste bude chcieť odpovede a ona bude musieť klamať. Znova. Na veľa sa pokúsila o milý úsmev, ktorý skôr predstavoval utrápenú grimasu. Philip zavrel dvere a prešiel bližšie k svojej žene. Ten poddaný hovoril o tom, že Beatrice je klamárka, no mal by tomu veriť? Mohlo by tak múdre, vychované a krásne stvorenie ako Beatrice klamať? Jemu, kráľovi Rialinu? Neveril tým slovám. Muž bol opitý, jeho hlava by si vymyslela hocičo, len aby hanil vznešenosť kráľovnej, ktorú sa mu nepodarilo okradnúť. Prečo by mal vlastne veriť opilcovi? Dať na jeho plané reči, ktoré sú podtužené odvážnosťou a zločinom, ktorý spáchal proti korune? Nie, nebude naivný, no i tak bol zvedavý. ,,Je pravda, čo hovoril ten opitý muž, ktorý ťa okradol?" opýtal sa a díval sa pri tom na ňu. Beatrice na svojej tvári neukázala ani kúsok klamstva, či zaváhania, no v jej vnútri to vrelo, panikárilo, triaslo sa a volalo po priznaní. No nesmela. ,,Si obyčajné dievča, bez titulu?" zdvihol zvedavo obočie a čakal, keď mu dlho neodpovedala, aby jej tak ozrejmil na čo sa to vôbec pýta. ,,Ty by si tomu veril?" odpovedala mu otázkou, jej hlas bol pevný a pohľad ostrý. Nedala na sebe nič znať, no stálo ju to veľa, aby ju hlasivky nezradili, aby ju vlastné telo nezradilo. ,,Nepoznám ťa tak dobre, možno predsa len máš nejaké tajomstvá. Ty mi teda povedz..." priblížil sa k jej osobe bližšie, svoj modrý pohľad nespúšťal z toho jej. Akoby sa jej snažil prejsť ním až do duše. Vo vnútri sa cítila taká malá a bezmocná, jediná iskierka uverenia v tie slová a skončila. Jej život bol aspoň nachvíľu dokonalým, kým neprepukli lži. No nesmela sa poddávať vnútornej melanchólii. Ona je predsa kráľovná, Lady Rutherford, dcéra váženého grófskeho rodu. Už dávno nie je dcéra drevorubača. ,,Nikdy by som ti neklamala, vari by sa obyčajné dievča správalo ako šľachtičná? Len tak? Možno nie som najlepšie sa správajúca šľachtičná a možno by si sa mal viac snažiť ma spoznať skôr, než budeš vôbec pomýšľať na pravdivosť slov obyčajného opilca." Neuhla pohľadom, to by predsa len znižovalo vierohodnosť jej slov, no Philipa nezaujímal nejaký poddaný a jeho slová, chcel len vedieť, či môže svojej žene veriť. No jediné čo z toho vyrozumel bolo, že stále jej nie je dosť spoločnosť, ktorú jej venuje. Nedivil sa jej, no čo zmohol?
