Píše sa rok 1485, začína vláda Tudorovcov a s ňou aj ďalšia etapa, ktorá posúva ľudstvo k pokroku a do novej doby, ktorá by vraj mala byť lepšou. Život v celej Európe však nie je tak ružový, ako sa zdá, v každom kúte na človeka číha chudoba, hlad, š...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~
Dvere komnát, ktoré patrili kráľovnej sa rozleteli tak, že zadunela celá chodba v ženskom krídle. Služobná na konci chodby sa od ľaku strhla a z rúk jej spadlo niekoľko čistých obliečok. Nehodlala sa však otáčať, či zisťovať, kto to bol. V rýchlosti pozbierala popadané a odcupitala preč. Kráľovná vošla do miestnosti ako víchor, obrovský a silný vietor, ktorý bol zo sebou zobrať aj celý palác, ak by to bolo možné. V očiach jej planul akýsi oheň hnevu, ktorý videla dokonca aj Adelaide. Razom sa dvorná dáma postavila a jedným gestom vyprevadila ostatné spoločníčky z komnaty. Zatvorila dvere a ostala stáť na mieste. Jemné kráľovské ruky sa dotkli koruny a sňali ju z hlavy. Opatrne ju položili na stolík a prešli na prstene, ktoré už nedávali z ruky tak opatrne. Nechcela sa na seba ani len pozrieť. Bola na seba nahnevaná, bola nahnevaná na Philipa. On sám jej dal do ruky moc, so slovami, aby urobila všetko pre záchranu kráľovstva. Ak by vedela, že do tejto hry takto škaredo zapletie ich vlastnú dcéru, nikdy by nepristala na to, aby jej dal regenstvo, aby jej dovolil vládnuť počas jeho neprítomnosti. Zlosť v nej vrela, hrudník sa jej nadvihoval rýchlejšie, červeň v lícach bola neprehliadnuteľná a zamračenie, zazeravé obočie a oči plné ohňa hovorili, že kráľovnú niečo znepokojilo. Čo znepokojilo, priam vytočilo do nepríčetnosti. Sňala z prsta predposledný z prsteňov, ktorý takmer hodila do zrkadla. Vydýchla a pozrela sa na svoju vernú spoločníčku, ktorá so zvedavosťou v očiach, ale aj trpezlivosťou či malým porozumením čakala.
,,Uzatvorila som spojenectvo, Adelaide..." začala s pohľadom na brunetku. ,,To je predsa dobrá správa, Veličenstvo." Odpovedala jej dvorná dáma veľmi diplomaticky a rezervovane. Akýkoľvek náznak radosti, či prehnanej viery v ňu by Beatrice ešte viac rozhneval. Adelaide to vedela, kráľovná sa kvôli tomu trápila a ako jej spoločníčka ju nechá, aby jej to prezradila, poprípade si na nej vybila svoju zlosť. Kráľovná však nebola tak nenávistná, či zlá aby si vybíjala svoj hnev na ľuďoch, ktorí jej boli verní. Nad jej odpoveďou sa len pobavene pousmiala. Prenikavý zelený pohľad vyhľadal ten jej. ,,Dobrá správa pre koho? Pre kráľovstvo, určite, no pre mňa nie..." prešla od zrkadla k oknu, k svojmu stálemu miestu, kde premýšľala. Zahľadela sa na stromy v diaľke, za prechádzajúce koče a vozy, ktoré sa premávali po cestička za hradbami. Jej komnata bola v takej výške, aby jej vznešené oči dovideli, aj za ne. Automaticky sa dotkla rukou náhrdelníka. ,,De Marco s nami uzatvorí spojenectvo, len ak sa moja dcéra po drvŕšení veku, ktorý oni uznajú za vhodný, vydá za jeho syna." Na očko pobavene predostrela, no z kráľovníných slov bolo cítiť hnev a sklamanie. ,,Kráľ povedal, aby som urobila čokoľvek. Vedel, že panovník Valory si vypýta presne toto. Donútil ma obetovať v prospech kráľovstva moje vlastné dieťa..." roztriasol sa jej hlas. Cítila voči Philipovi takú zášť. Určite to vedel, hodil to celé na ňu a nemohla odmietnuť. Ako sa Victorii bude pozerať do očí, ako sa pred svojou dcérou bude tváriť, že sa vlastne nič nestalo, keď ju vymenila za spojenectvo. Sľúbila budúcemu mužovi, ktorého ani nebude poznať, kým ju nepozvú do Valory? Sama bola uvrhnutá do manželstva, ktoré malo na úlohu rozšíriť moc. Nechcela. No nie každé dohodnuté manželstvo má taký koniec ako to jej. Chcelo sa jej plakať. Najhoršie na tom je, že to nemôže vrátiť späť, nemôže odmietnuť, pretože pomoc Valory potrebujú.
