Píše sa rok 1485, začína vláda Tudorovcov a s ňou aj ďalšia etapa, ktorá posúva ľudstvo k pokroku a do novej doby, ktorá by vraj mala byť lepšou. Život v celej Európe však nie je tak ružový, ako sa zdá, v každom kúte na človeka číha chudoba, hlad, š...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~
Celú noc oka nezažmúrila, slová nového, mladého kráľa Philipa sa jej stále vracali v myšlienkach a ozývali sa ako jedna z tých neznesiteľných ozvien, ktoré sa pri vyrieknutom slove šírili chodbami paláca. Nedalo jej to chvíľu pokoja, stále musela myslieť na to, či sa s ňou Jeho Veličenstvo nehrá. Neverila v úprimnosť, ktorú jeho oči vyžarovali. Neverila ani len povzdychu, či jemne zronenému tónu v jeho hlase. Bola tak neveriaca, až sa to hanbila priznať. Navzdory ponocovaniu to však nezmenilo skutočnosť, že čoskoro sa stane jeho ženou a kráľovnou Rialinu. Už len to pomyslenie, že bude musieť na svojich ramenách niesť isté veci, ktoré sa dotýkajú krajiny, ju nesmierne desila. Desila ju myšlienka a tlak od iných, ktorí budú očakávať, že tejto krajine porodí následníka trónu - keby len jedného, šaľchta ich očakáva viac. Tá zodpovednosť ju desila, nechcela, aby na ňu niekto tlačiť s deťmi, nechcela mať nikdy tak veľkú zodpovednosť. Vynosiť následníka trónu mohlo byť ťažké a tiež niekedy zraňujúce. Len pri tej myšlienke ju od strachu striaslo. Naskočila jej husia koža a do objatia ju vzal nepríjemný mráz. Na chvíľu upadla do spánku, keď tu sa nestihla poriadne ani len spamätať zo snov a už ju budili dvere komnát, v ktorých sa objavila služobná. Závesy sa rozprestreli a vychádzajúce slnko si našlo cestu lúčami a preniklo až k posteli mladej lady. Prižmúrila oči, aby si tak zvykla na ostré ranné lúče a horko ťažko sa vytiahla z postele. Služobná ju automaticky obliekla do šiat, učesala a podala oznam, že ju v dámskom salóniku čaká Kráľovná matka spoločne so šičkou, ktorá ma dnes dokončiť jej šaty. Čím viac sa blížil deň jej svadby, tým menej sa naň tešila. S princom nevedela nájsť spoločnú reč, a aj keď on sa veľmi snažil ona nechcela. Bil sa o ňu nečestne, ukradol si ju neprívetivým spôsobom a svojho najlepšieho priateľa poslal do Nemecka, len aby Beatrice mohol požiadať o ruku a tak ju intrigánsky dostať pod svoju moc. Nezaujímali ho jej city, ktoré by mu možno bola schopná preukázať. Ukradol si jej pery bez jej povolenia. Kráľ Philip robil len to, čo sám chcel. Nehľadel na to, čo chce ona a jej srdce. Lord Lawrance bol príjemný, slušný a ohľaduplný muž, s ktorým mala pocit, že sa zaujíma o jej pocity i keď sa poznali krátko. Zatiaľ čo z Philipa šla len pýcha a povrchnosť. Beatrice za z tie týždne, ktoré tu bola, sa vyznala v takmer každom kúte paláca a tak ju už viac nemuseli sprevádzať služobné, karta sa obrátila a služobná chodila za jej hrdým šľachtickým chrbtom. Vstúpila do dámskeho salónika, úctivo sa poklonila matke kráľa a pousmiala sa. ,,Och, moja drahá Beatrice, vyzeráte neodpočato, trápi Vás niečo?" opýtala sa zvedavo Marry, zaujímala sa o svoju budúcu nevestu, ktorá mala byť ženou jeho syna. Vychádzala s ňou priam dobre a aj si ju sama pochvaľovala. Beatrice bola dobrosrdečná, milá a aj veľmi naivná, no samotná Mary verila v to, že jej naivita sa časom stratí. Beatrice sa znova pousmiala. ,,Kdeže, Kráľovná pani matka, len som nevedela ani oka zažmúriť." Odpovedala pravdivo, nemalo by cenu nejako klamať, keď už samotná Marry na nej videla, že veľa toho cez noc nenaspala. Marry sa na ňu len skúmavo zahľadela, už ako mladá lady vošla do salónika vyzerala zamyslene, rozhodne v tom nebola len obyčajná nespavosť. Avšak, nehodlala to z dievčiny ťahať, ak sa jej sama nechcela zdôveriť.
