Crown of Lies

30. Kapitola

~

Tri roky okedy sa obaja panovníci, na čas, prestali zaujímať o moc nad druhou krajinou a jej obranou. Uplynuli tri roky odkedy sa v Rialine objavili protestanti, ktorí svoj vplyv rozosievali po takmer celej krajine. K svojej viere obracali viac a viac ľudí. Pamflety, či zavieranie týchto prívžencov neodradilo od toho šíriť svoju vieru ďalej. Presviedčať o svojej ideológii správneho a lepšieho náboženstva prostý a tiež šľachtický ľud. Dlhé tri roky odkedy anglický kráľ Henry VII. sa snažil upokojiť svoj vzbúrený ľud a ukázať miesto Škótom, ktorí chceli byť samostatní. Ako celý ten čas, čo sú súčasťou krajiny. Vojna tak spadla do úzadia a nahradila ich vojna s vlastným ľudom. Nebola to pekná a mierumilovná misia. Popravovalo sa, bojovalo, preklínalo, presviedčalo a zatváralo do žalárov. Nebezpečné reformy, ktoré sa šírili Rialinom ako mor boli sofistikované. Z hlavy učenca, mladého kňaza, ktorý sa odlúčil od jedinej a pravej cirkvi a hlásal kacírske myšlienky. Cirkev bola obviňovaná z rozkrádania, kráľ z ľahkomyseľnosti, ktorú pripisovali jeho mladosti, z nevšímavosti, že jeho ľud trpí. Falošné obvinenia, ktoré hlúpi a nevzdelaní ľudia brali ako pravdu. Všetko však dosiahlo svojho vrcholu v deň, kedy na námestí mesta bol upálený jeden z kňazov, vraj kacír, človek ktorý sa priečil presvedčeniu vzbúrencov. Po tomto nešťastí Philip rozkázal veliteľovi jeho vojska a rovnako tak aj vojvodom a grófom, aby robili všetky možné opatrenia proti týmto protestantom, ako si sami hovorili. Každý jeden skončí na hranici, rovnako ako ten nevinný kňaz. Kráľ takmer nespával, trápili ho problémy v kráľovstve. Do neskorých hodín sedával s radou a aj jednotlivo s rôznymi členmi v pracovni a vymýšľali riešenia, ako sa zbaviť tejto náboženskej pliagy. Starostí mu však neubúdalo, tie mu robila aj jeho milovaná Beatrice, ktorá bola už tretíkrát v požehnanom stave, no tentokrát to bolo ťažšie než prvé dva razy. Kráľovná sa cítila slabá, ledva do seba niečo dostala, málo živín a jej slabosť takmer zapríčinili stratu ich tretieho dieťaťa. Našťastie, lekárovi sa to podarilo odvrátiť. Bál sa o svoju ženu a nie len kvôli sebe, ale aj kvôli svojim dvom malým dcéram. Victoria mala tri rôčky, rástla do krásy, začala hovoriť prvé slová a pomaličky sa stavala na vlastné nôžky. Margaret mala len dva. Druhá princezná  akoby kráľovnej z oka vypadla, aspoň podľa jeho milovanej matky. Ako kráľ so svojimi dvoma dcérami trávil každú voľnú chvíľu, aj keď to nikdy nebolo dosť. O to viac sa bál o Beatrice. Dievčatá sú príliš maličké, aby ostali bez matky. O sebe radšej ani nehovorí. Zomrel by s ňou. 

Telom bol síce medzi svojimi radcami, ktorí sa dožadovali odpovedí, či aspoň nejakého slova od svojho panovníka. No Philip bol dušou a mysľou pri svojej rodine. Nenávidel svoj post a čím dlhšie bol kráľom, tým viac chápal tú zatrpknutosť a nerozvážnosť svojho otca. Nikomu sa nedalo veriť, všetci hrabali pre seba, žiadali o uznanie ich názoru. Niekedy sa cítil malý a slabý oproti celému svetu. Niekedy sa mu ťažko dýchalo kvôli bremenu, ktoré vládnutie obnášalo. No nesmel sa vzdať, akýkoľvek prejav strachu, smútku, či starostí je prejav slabosti. Kráľ nesmie vyzerať slabý, inak slabne aj krajina. 
,,Veličenstvo, čo požiadať o pomoc pápeža? Jeho Svätosť nám určite mile rada ponúkne pomocnú ruku. Rialin je roky oddaný práve Rímu." Ozval sa gróf Lawrence. Tieto slová kráľa prinútili upriamiť na neho pozornosť. Zaťal sánku a povzdychol si. Niektorí radcovia si to predstavovali tak jednoducho. Lenže ani pápežova trpezlivosť nie je večná. 
,,Keby ste to navrhol skôr možno by som aj súhlasil, Milosť."  Chladne predostrel. Búrkové modré oči ešte viac potemneli. Prepaľovali urodzeného muža pohľadom. ,,Avšak, Jeho Svätosť  mi venovala dlhočizný list, v ktorom sa nezabudla zmieniť o tom, že ak nepodchytíme kacírstvo čo najskôr, prestane Rialin brať za svojho spojenca a tým riskujeme vojnu." Takmer mu to vypľuj do tváre. Mal toho za celé tieto roky už pokrk. Snažil sa, až tak, že tým vlastne nič nevyriešil. Mal chuť všetkých pripraviť o život. Jeho kvapka trpezlivosti priam vysýchala. Strácal vieru v schopnosti svojich podriadených, v šľachtu, dokonca ani ten Boh mu nebol naklonený.  Akoby ho uvrhol do nebezpečného tieňa jeho otca, ktorý pomaly ale isto nezvládal vládnuť.  Nemal by si to pripúšťať, zvládol už toho toľko. 
,,Pápež však musí vedieť, že robíme všetko preto, aby sme týchto... spiklencov proti korune a Bohu dostali."
,,Aj napriek tomu nám hrozí vojnou! Nestačí, že na túto krajinu má spadnuté Anglicko, sám Pápež sa mi bude vyhrážať vojnou, ak neupokojím vzburu, ktorá sa mi čochvíľa dostane aj pod okná paláca! A vy, gróf Lawrance, mi idete hovoriť o tom, ako pre to robíte všetko? Kde sú výsledky, Milosť?"  Pýtal sa s ľadovým pokojom, aj keď jeho hlas niekedy naberal na intenzite. Lawrance. Ten prekliaty rod mal vždy argumenty so slovami, že sa snažia a pri tom? Žiadna snaha, opovrhovanie rozkazmi kráľa, absolútna ignorácia problémov. Tu sa vlastne nič nedeje, krajina nemá žiadne problémy. Žil si na snovom obláčiku, ktorý sa nie a nie rozplynúť. Edward je už roky jeho verným spoločníkom, podriadeným a stále len lord, aj navzdory tomu, že jeho otec ledva dýcha. V rade nemôže byť kým starý gróf neumrie, no i tak ho jeho syn zastupuje a hovorí v jeho mene. Philipovi takáto obkľuka v nepísaných pravidlách rady nevadila. 
,,Vaše Velič..."
,,Už som počul dosť! Stále omieľate to isté dookola, lenže nikto v tejto rade nevidí vysledky. Buď túto situáciu vyriešite do dvoch týždňov, alebo Vás zbavím postu v rade a nahradí Vás niekto oveľa schopnejší."  Zazeravo a prísne prehovoril, postavil sa. Prešiel pohľadom po každom jednom lordovi, grófovi a vojvodovi a bez akéhokoľvek slova odišiel z pracovne. V pätách mu bol hneď Edward. 
,,Možno by som mal na túto situáciu riešenie, Veličenstvo." Prehovoril sebavedomo a počas chôdze sa na neho kráľ veľavýznamne pozrel. 
,,Dobre, Edward. Sprav potrebné kroky, ktoré máš premyslené a urob nevyhnutné." Philip svojmu priateľovi veril natoľko, že nepotreboval počuť jeho návrh. Lord Rach bol neskutočne odvážny a prešibaný. Dokázal dostať kráľovnú zo žaláru v Anglicku, vždy mu bol oporou a robil to, čo mu bolo povedané. Jemu a svojej žene mohol veriť. Ostatní boli, a aj sú, len úbohými posluhovačmi motajúci sa v kruhoch lží a intríg. Edward pochopil, uklonil sa a odišiel pracovať na tom, čo mal v mysli. Philip kráčal chodbou paláca, keď sa mu do cesty postavila Adelaide, dlhoročná dvorná dáma jeho ženy. Zastal, ani mu nestihla oznámiť, že kráľovná začala rodiť, on sa hneď rozbehol.

Adelaide za svojim kráľom nestíhala. Nestačila jeho krokom. Bol tak o hlavu vyšší a, samozrejme, rýchlejší než ona. Predsa len, on nenosil ťažké sukne, ktoré sa za behu pletú pod nohy. Brunetka to jednoducho vzdala po chvíľke bežania a dúfala, že ho pred komnatou kráľovnej zadrží niekto, kto ho bude schopný upokojiť. Zhodou okolností z komnaty Beatrice vyšla práve Marry, ktorá svojho syna videla už z diaľky a za ním, s ťažkosťami kvôli sukni, zadýchanú Adelaide. Vedela veľmi dobre, že sa o svoju ženu bojí a veru, zatiaľ to nevyzeralo veľmi ružovo. Hovorí sa, že tretí pôrod je ľahší než ten prvý, no mladá kráľovna sa trápila ešte viac než pred dvoma rokmi. Tmavovlasý a unavený kráľ Philip sa chcel vyhnúť svojej matke, tým, že ju jednoducho obíde a vrazí do komnaty, ale prerátal sa. Marry presne vedela, čo jej syn chce urobiť a rázne sa mu postavila do cesty.
,,Philip, nie!" zvýšila na neho prísne hlas, aj keď oči mala láskavé. 
,,Pusti ma, matka."  Predostrel nervózne. 
,,Beatrice potrebuje pokoj a muži k pôrodu nesmú, otaneš tu. Rozumel si ma?" Je jeho matka a poslúchne ju, aj keby ho mala ako malé dieťa odviesť preč. Nesmie búrať zvyky, ktoré sa týkali žien. V tom sa zvnútra komnaty ozval bolestný krik Beatrice. Philip sa pohol, ale Marry ho silnejšie stisla za pažu, aj keď s tým mala problém. Jej syn je mladý a mocný. I takýto jednoduchý zákrok ju stál veľa sily. 
,,Povedala som ti, aby si ostal! Dovnútra nesmieš, aj keď si kráľ." Hnevalo ho to. Jeho vlastná matka mu zakazovala vstúpiť, aj keď bol kráľom. Rezignovane ustúpil zo svojej tvrdohlavosti a prešiel k oknu na chodbe. Marry  kráčala za ním. 
,,Mal by si však vedieť, že to nevyzerá dobre. Nemusí to prežiť." Táto správa mu urobila prvú puklinu na duši aj srdci. Nie, nechcel si pripustiť, že jeho žena zomrie. Nemôže. 
,,Nie, matka. Nehovor mi to, to sa nestane..."
,,Philip... je slabá.."
,,Nemôže ma tu nechať samého, bez nej tu neostanem rozumela si mi..." Takmer sa tam zosypal, takýto scenár odmietal prijať. Nemohol a nechcel. Beatrice je silná, nikdy by ho neopustila, nie teraz. Nikdy. Marry svojho syna okamžite vtiahla do materinského objatia. Nezniesla pohľad na jeho unavenú tvár, ktorá sa pomaly lámala pod emóciou beznádeje, strachu a lásky. Rozumela mu, no musela ho pripraviť na najhoršie i keď to bolelo.

Čas ubiehal, kráľ sa modlil k Bohu, aby si jeho ženu ešte nevolal k sebe. V mene seba, v mene jeho dvoch malých dcér. Zaprisahal sa, že ak ho Beatrice opustí, on odíde rovnako. Nechce bez nej žiť, nechce bez nej vládnuť a nebude chcieť bez nej ani len dýchať. Slnko sa pomaly blížilo k obzoru, obloha začala oranžovieť. Bolestivý krik Beatrice neutíchal, až do chvíle kedy sa ozval detský plač. Philip spozornel, bol nervózny, bál sa a pripravoval sa na najhoršie a keby len to. Hovoril si, aby bol silný, no ak predsa len to neprežila zrúti sa mu celý svet. S prekríženými rukami na hrudi, nervóznym obhrýzaním si nechtov a chôdzou z jednej strany do druhej čakal. Boli to mučivé minúty. Dvere sa otvorili a z komnaty vyšla Adelaide s jasným úsmevom. 
,,Vaše Veličenstvo," začala jemným tónom a počkala, kým jej venuje pozornosť. Modré oči sa pozreli do jej. Strach o Beatrice sa mu priam značil v tvári. ,,Narodil sa vám syn." S vrelým úsmevom svojho kráľa informovala. 
,,A kráľovná?" okamžite sa opýtal. 
,,Je v poriadku, vyčerpaná, ale žije. Nebojte sa." Ubezpečila ho. Z Philipa opadol všetok strach a obavy. Spadol mu obrovský kameň zo srdca a vydýchol si. Obavy a strach mu v tvári nahradil spokojný a šťastný úsmev. V duchu ďakoval Bohu, že boli jeho modlitby vyslyšané. Beatrice bola v poriadku a mal syna. Princa, ktorý jedného dňa prevezme túto krajinu. Philip chcel svoju ženu vidieť, presvedčiť sa na vlastné oči, že žije, no jeho matka ho presvedčila, aby dnes Beatrice nechal odpočívať a zajtra za ňou zájde. Chcel namietať, no nakoniec sa podvolil, predsa len ona to vedela najlepšie. Priviesť na svet následníka a ešte pri tom ostať na žive, akoby to bolo včera, čo svojho princa držala Marry v náručí. Od jeho prvého nádychu ho chránila ako vzácny poklad, bojovala za neho, dávala mu nekonečnú lásku a kvôli nemu pretrpela aj tú večnú potupu od jeho otca... a teraz? Z princa sa stal kráľ so srdcom na pravom mieste. Vychovala ho dobre, dokázal milovať ale aj nenávidieť. Vedel byž krutý ale aj láskavý. Všetko, čo jeho otec nebol a vďačila za to sebe a Beatrice. Dievčaťu, ktoré mu dalo to, čo sa často v dohodnutých manželstvách nevidí. Svoje srdce.