Píše sa rok 1485, začína vláda Tudorovcov a s ňou aj ďalšia etapa, ktorá posúva ľudstvo k pokroku a do novej doby, ktorá by vraj mala byť lepšou. Život v celej Európe však nie je tak ružový, ako sa zdá, v každom kúte na človeka číha chudoba, hlad, š...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~
Prebúdzať sa v komnate sama, ktorá je žene s dlhými ebenovými vlasmi a očami ako dva smaragdy neznáma, bolo veľkým nezvykom. Mala síce pôsobiť ako slabá ilúzia jej rialinskej komnaty, no nič jej to nehovorilo. Navyše jej hrozne chýbalo objatie Philipa, jeho nežné dotyky, zvuk bijúceho srdca v jeho hrudi, ktorý ju uspával a s ním sa aj prebúdzala. Chýbala jej malá princeznička. Dcéra, ktorá bola ešte príliš maličká, aby si uvedomila, že jej matka musela odísť. Musela... tak kruté slovo. Nemusela, keď nechcela, no potom by nezískala krajine a manželovi čas na dokončenie príprav, ak by sa čokoľvek pokazilo. Rukami sa vyšvihla so sedu na posteli a skúmala miestnosť. Slnko cez okná ani nestihlo prejsť, pretože mu v tom zabraňovala hustá ranná hmla. Kamenné steny hradu boli studené a ani teplá kožušina, do ktorej by sa Beatrice zavinula by chlad neporazila. Po chvíli do jej komnát vstúpili tri služobné, ktoré ju mali pripraviť, aby vyzerala ako tak k svetu. Učesali ju, obliekli do typických anglických šiat, ktoré sa jej protivili, no vraj Jeho Veličenstvo, si vyžaduje reprezentatívne šaty, v jeho krajine. Dovtípila sa, že ju bude chcieť ponížiť tým, že bude musieť nosiť smutné tmavé farby, tesné korzety a stroho zopnuté vlasy, akoby bola stará dievka nie kráľovná. Od dievčat, ktoré ostali na ocot, ju oddeľovala len malá reprezentatívna rialinská kráľovská korunka. Aspoň niečo, na čo jej bratranec nesiahol. Móda, účesy a dokonca ani zachmúrené tváre služobných neboli ktovie akým luxusom. Cnelo sa jej za domovom. Akoby jej duch ostal v rialinskom paláci, medzi prívetivejšou spoločnosťou. Možno Rialin a Anglicko mali veľa spoločného, no jedno ich od seba odlišovalo. Chlad. Zatiaľ čo táto krajina bola zamrznutá z vnútra, Rialin bol príjemným miestom aj pre človeka, ktorý nevedel čo od takej chudobnej krajiny čakať. Pol dňa strávila v komnatách, čítala si, dívala sa z malého hradného okna a premýšľala, ako sa tu vôbec zabaví. Mohla by sa ísť poprechádzať do kráľovských záhrad, ktoré lemovalo len pár kríkov ruží a priestranné zelené trávniky, a listnaté duby. Tudorovci sa pýšili peniazmi a mocou, no ich panstvá boli chladnejšie, než ktorákoľvek severná krajina. Po niekoľko minútovom váhaní sa rozhodla prejsť po záhradách. Mraky odhalili pár teplých lúčov slnka a Beatrice bola rada aj za ten kúsok prívetivosti, ktorú jej táto krajina momentálne dopriala. Počas prechádzky ju samozrejme zastihol Edward, Philipov verný lord a priateľ, s ktorým sa dohadovala na určitých veciach, ktoré mal zariadiť. Chystala rovnakú vec ako Alžbeta vtedy v Rialine. Plán bol nasledovný, začať malú vzburu, ktorá bude nakoniec potlačená len, aby sa do sveta dostalo, že Anglicko nie je tak stabilné ako by sa očakávalo. To bude na začiatok stačiť. Edward mal v krajine svojich ľudí, blízkych kráľovi, ale aj kráľovnej, dokázal sa dostať k informáciam, ktoré by pre ňu ako cudzinku boli nedosiahnuteľné. Práve preto chcela, aby s ňou išiel. ,,Majte na pamäti, že nechcem, aby vznikla skutočná vzbura, musí to byť len náznak a všetci vyslanci, diplomati ale aj obyčajní kupci potom urobia všetko za nás. Klebeta, že táto zem nie je tak mocná ako sa zdá, sa bude rozširovať ako choroba." Odpovedala mu s pohľadom v jeho svetlomodrých očiach. Tmavovlasý muž sa svojej pani uklonil. Vedel, čo mal robiť a splní každý príkaz. Je tu predsa na to.
