Crown of Lies

37. Kapitola

~

Nikto by nikdy neveril Henrymu Tudorovi, keď ho sám od seba pozýval na rozhovor, kde predostrie svoje podmienky. Prečo? Tudorovci boli prefíkaný a aj samotný Philip to vedel. K lesu sa nemohol priblížiť len tak, nemohol nechránený prísť pred neho a už vôbec nemohol byť nepripravený. Tomu mužovi neveril ani tú korunu, čo nosil na hlave. Okupoval miesto inej krajiny, len preto, že chce niečo čo o pár rokov môže stratiť svoju hodnotu. Philip nebol najivný, teraz sú cesty pre obchod priaznivé, ale o pár rokov nemusia. Navyše vedel ako anglický ľud žije. Chudoba a nezáujem svojho vládcu o nich. Philip by to nikdy nedopustil. Chudobu sa snažil potlačiť, ľudia by podľa neho nemali trpieť hladom, ani inými nedostatkami. Veď práve ten je jeho vizitkou. Počas pár hodín spoločne s Edwardom vymysleli plán, ak by sa niečo pokazilo. Už po západe slnka lord Rach vyslal niekoľko vojakov, aby sa rozmiestnili v blízkosti stanu, kde budú panovníci viesť rozhovor. Privukoval im, aby boli nenápadní, tichý ako ako rys, keď loví svoju korisť. Philip sa pripravoval na stretnutie, nenechal nič na náhodu, mal na sebe stále vojenské brnenie, do pošvy si strčil svoj meč a vyšiel so stanu, kde ho čakali štyria vojaci a Edward. Spoločne sa na koňoch vydali k miestu stretu. V tme nebolo takmer nič vidieť, na cestu im svietil len tlmený dopad svetla z fakiel, ktoré dvaja z vojakov držali.  Kone zastavili pár metrov od stanu s bielymi plachtami. Kráľ so svojimi vojakmi zosadol. S pohľadom, ktorý skúmal okolie sa vydal spoločne s nimi k stanu. Odhrnul plachtu, ktorá ich delila od nepriateľa a vošiel. V tichosti bez slova. Premeral si priestor. Štyria vojaci. Anglický kráľ rozvalený v svojej stoličke s provokatívnym úškrnom, ktorý by mu Philip najradšej zotrel z toho namysleného ksichtu. Zastal a čakal. Henry si premeral kráľa Rialinu od hlavy až po päty. Bol trochu sklamaný. Nevyzeral zúbožene, neisto a dokonca sa mu zdalo, že sa na neho díva s istým opovrhnutím. Aké nezdvorilé, keď je to práve on, samotný Tudor, ktorý žiadal o stretnutie. Panovník, ktorý bol ochotný nebojovať, pokiaľ mu Philip splní to čo chce.  Z jeho pohľadu to bolo jednoduché, aj keď ho vyrovala Alžbeta, že sa to nestane, aj keď mu drzo odporovala jeho sesternica, ktorej sa akosi podarilo ujsť z jeho žalárov. Stále nevedel ako, vlastne ho to ani netrápilo, aj keď mu to pokazilo jeho plány s vydieraním kráľa. 
,,Vedel som, že neodoláte ak sa vám povie o podmienkach." Sebavedomo sa pousmial, zatiaľ čo pokojne sedel na svojej stoličke. Philip stál a kútikom oka sledoval svojich mužov, ale aj Henryho. Mohol byť nahnevaný, mohol tohto muža prepaľovať pohľadom, no to by mu len urobilo radosť. Jeho pohľad bol tak zastrený ľadom, jeho výraz chladný a na perách sa mu pohrával povýšenecký úškrnok. Hral jeho hru. Zatiaľ. 
,,Bolo by naivné si myslieť, že budete tak dobrý, aby ste bez boja opustil Rialin, je tak?" Zdvihol obočie. Anglický panovník roztiahol pery do úsmevu a pokynul svojmu protivníkovi, aby sa posadil na stoličku oproti nemu. 
,,Buďte bez obáv, je to bezpečné." Odpovedal úprimne. Bolo by pod jeho úroveň tak hlúpo zabiť nepriateľa. To by jeho rodu pokazilo reputáciu. Philip sa posadil, neobával sa toho, že by ho kráľ vodil za nos, vedel, že muž pred ním má aspoň toľko rozumu, aby si to neuľahčoval takto hlúpo. Díval sa celý čas panovníkovi do očí, neuhol pohľadom, takmer by ani nežmurkal, ak by nemusel.  Trpezlivo čakal. 
,,Tak predostrite svoje podmienky." Pobádal ho šikovne. Len nech mu povie čo chce, aby to on mohol v zápätí odmietnuť a sľúbiť mu prehru, akú si jeho rod zapamätá naveky. Henry sa narovnal a rovnako tvrdo hľadel Philipovi do očí. Hľadal v nich aspoň malý náznak pochybnosti. Kráľ Rialinu bol priamočiary, nešiel okolo horúcej kaše. Chcel vedieť, čo od neho žiada, ako to od neho žiada a čo z toho bude mať. Sám veľký Henry Tudor sa už-už chcel víťazoslávne usmiať, mal svojho protivníka tam, kde ho chcel mať. Philip však len predstieral, že ho má tam, kde chce. Philipova priamočiarosť mala vlastný plán.