Crown of Lies

34. Kapitola

~

,,Nie, Philip..." Protestovala. Vážila si jeho dôveru, ktorú do nej vložil, lenže ona nechcela. Vládnuť krajine, kým on bude na bojisku? Vari sa pomiatol? Ako ženu ju nikdy nikto nebude akceptovať, nezáleží na tom, či je kráľovná alebo len matka následníka trónu. Dívala sa do tých jeho búrkových očí, ktoré z nej nespustili zrak. ,,Toto mi nemôžeš urobiť, nikto ma neuzná regentkou počas tvojej neprítomnosti," predostrela argument, ktorý jednoducho musel prijať. Nechcela, aby odišiel. Nemusel byť na bojisku, hovorila mu to. Vedel to a aj tak ju chcel opustiť, chcel ju zanechať, tu v paláci, s troma malými deťmi, aby denno-denne umierala strachom, či nepríde správa, že kráľ padol v boji. Nemohla a nechcela niečo také prijať. Odmietala sa tomu podrobiť. Philip sa jej, ale nepýtal, či to chce. Jeho rozhodnutie bolo konečné. Neveril nikomu viac, ako jej čo sa týkalo krajiny. zachránila ju už toľkokrát. Riskovala vlastný život, len aby zabránila vzbure, prežila si dni v anglickom žalári. Nepoznal nikoho lepšieho, kto by sa mal stať regentom. 
,,Som kráľ, moje rozhodnutie je konečné," začal. V hlase mal toľko citu a lásky, ktorá by sa len ťažko opisovala. Beatrice ju videla, jeho dotyky boli jemné, slová privetivé. Zelené smaragdy sa na neho bezútešne dívali. Nesúhlasne pokývala hlavou a cúvla od neho. Nie, nedovolí mu ísť na bojisko. Nedovolí mu, aby bojoval proti jej bratrancovi. Philip si povzdychol a urobil krok k nej, zastavila ho jediným gestom ruky. 
,,Beatrice, prosím ťa..."
,,Nie, nerozumieš?" Zrakom švihla po ňom tak ostro, že takmer prestal dýchať. V očiach sa jej zračil strach. Držala sa. Nechcela sa rozplakať, mala totiž sto chutí si pred neho kľaknúť a prosiť ho, tak veľkodušne ho prosiť, aby nešiel. ,,Bez teba nie som nikto, dáš mi moc a povolenie vládnuť v tvojom mene, ale som len úbohá žena. Žena, ktorá má tri deti. Čo ak sa ti niečo stane a-"
,,Nič sa mi nestane," chytil ju za ruku, ktorou ho chcela od seba držať. Jeho blízkosť ju takmer zlomila. Slzy v jej očiach sa odrážali od svetla sviečok ako trbielatujúce sa hviezdy na nočnej oblohe. Búrkové vlny modrého oceánu narážali do smaragdovej zelenj, ktorá bola jednoducho omamná. Nedokázal a ani nechcel od nej trhať svoj pohľad. Nemal rád, keď ju videl takúto bezradnú, miloval ju. A preto dostala aj toľko moci, aby ju chránil. Zbúral by hradby, celý palác len kvôli nej, kvôli ich deťom. Nezáležalo mu na rade, na dvoranoch. Na ničom nezáležalo tak veľmi ako na jeho dvoch dcérach, synovi a manželke. Na žene, ktorá si ukradla jeho srdce len čo ju stretol v birchwellskom lese. V ten deň si zaumienil, že bude jeho a on bude milovať len ju. Nikoho iného. Zaprisahal sa Bohu, že ak čo i len raz pomyslí na inú ženu, nech ho zoberú plamene pekelné. 

,,Nie si len žena. Si MOJA žena," zdôraznil slovo a jeho ruka prešla na jej tvár. Krásnu jemnú tvár, ,,a ja ti dávam túto krajinu, keď budem preč. Nikomu neverím, tak ako svojej múdrej, odvážnej a krásnej žene." Díval sa jej pri tom do očí, neuhol nimi, nedával veľké pauzy medzi slovami. Hovoril plynulo a rozvážne. Dával do nej svoju vieru. A ona tu cítila. Malé ženské ruky jemne chytili zápästia kráľových rúk a jemne ho pohladili. Beatrice smrkla, sňala ruky z tváre a držala ich spojené. Zrakom prešla k nim. Dlho nič nepovedala. Nevedela, čo vlastne povedať. Stále ho nechcela pustiť, ale čo s tým urobí? Je kráľ, nebude ju počúvať. V kútiku svojej duše vedela, že tam musí byť. Nie pre seba, ale pre vojakov, pre mužov, ktorí sú ochotní položiť za Rialin svoj vlastný život. Zhlboka sa nadýchla.
,,Dobre, ale prečo ja?" so zvedavosťou ale aj vážnosťou v očiach sa ho otázala. Chcela vedieť prečo si vybral ju a nie nejakého vojvodu, či jeho matku, ktorá mala väčšie skúsenosti s vládnutím než ona. Úbohé mladé dievča s pochybným pôvodom. S pôvodom, ktorý by ju označil za zradkyňu. Hlavne teraz, keď sú s Anglickom vo vojne. 
,,Pretože ti verím? Nikomu neverím tak, ako svojej žene. Nejde o to, prečo si mi klamala o svojom pôvode, nech je tvoje priezvisko akékoľvek, si moja žena a ja ťa milujem. A preto ti dávam na starosť kráľovstvo." Dopovedal. Na jeho tvári sa objavil malý povzbudzujúci úsmev, ktorý však Beatrice nezdieľala. V jej myšlienkach ju zužoval len strach so zajtrajška a ďalších dní. 
,,Nepáči sa mi to, Philip." Predostrela úprimne. 
,,A tiež mám pre teba úlohu, ktorú by som zveril len tebe." Riekol, na čo tmavovláska len sucho prehltla. Pustila ho a prešla ku kreslu, na ktoré si sadla. Už nevydržala len tak stáť. Hodil na ňu ťarchu kráľovstva a ešte niečo chce. Čo horšie sa dneš už len môže stať. Razom sa Philip za ňou otočila prešiel k nej. Kľakol si pred ňu a siahol po jej rúčke. Stisol jej ju. 
,,Potrebujeme spojenectvo so silnou krajinou, ktorá nám dopomôže k víťazstvu. Kým ja budem zabávať tvojho bratranca zbytočnými debatami o mieri a naťahovaním jeho nezmyselnej vojny..." pozrel sa na ňu, ,,ty prevedčíš De Marca, aby s nami uzatvoril spojectvo a pomohol nám." Chvíľu na neho nechápavo pozerala. No potom porozumela. On sám bude odvracať pozornosť od paláca a od sledovania rozhodnutí kráľa tým, že jej dá regentstvo a on pôjde na bojisko. Tým otupia zmysel jej bratranca, zamerá sa na taktiku boja, nie na palácové intrigy a to, ako dostať Philipa do boja. Za ten čas ona bude vyjednávať spojenectvo s Valorou. Pomaly skĺzla z kresla na zem k Philipovi. Sukňe sa jej rozležali okolo a ona sa cítila ako v prikrívke. Ruka ktorú jej držal sa vyvliekla a dotkla sa jeho ostrých čŕt sánky a líc.
,,Sľúb mi, že nech sa stane čokoľvek, vrátiš sa ku mne a svojim deťom." Šepla a kráľ len prikývol. Spojila ich pery v jedno. Chýbalo jej to, ich pery do seba zapadali ako dávno nespojená skladačka, ktorá hľadala chýbajúci kúsok. Potrebovala cítiť jeho pery, jeho teplý dych na svojej pokožke, lícach. Jeho dotyk na jej páse. To všetko potrebovala. Nech s ňou jeho dotyky ostanú kým budú od seba, nech si vždy na neho spomenie. 

,,Dotýkaj sa ma, Philip." Šepla zmyselne, keď sa od neho odtiahla. Oči jej prechádzali z jeho pier na oči a späť, ,,dotýkaj sa ma všade, kde len chceš, prosím." Žiadostivo zašepkala, obtrela sa svojimi plnými, ružovými perami o tie jeho. Vedel, čo od neho chcela. Nerozmýšľal dvakrát, keď ho o to žiadala. Jeho ruka chytila látku sukne šiat, prehrabal sa pod to množstvo sukien, spodniečiek a sám nevedel čoho ešte, až sa jeho ruka obtrela o pokožku jej stehien. Prerývavo zavzdychala pod tým jemným dotykom a prstami zablúdila do jeho tmavých, havraních vlasov. Milovala keď sa jej plietli pomedzi prsty, keď mohla cítiť. Jeho dotyky na ňu pôsobili tak zvláštne a zároveň dôverne. Keď bol s ňou cítila sa bezpečne. Nechcela ani len pomyslieť na to, čo si tu bez neho počne. Rukou zachádzal vyššie a vyššie. Nespustili zo seba pohľad, ani len na malú sekundu. Zalapala po dychu pod jeho jemným ale za to precíznym dotykom a za okamih spojila jeho pery s tými jej. Presne toto chcela. Teraz. Ako dlho sa neuvidia, ako dlho neucíti jeho pery a dotyky? Chcela si ich zapamätať. Každý jeden. 

Počasie nebolo najveselejšie i ono totiž vedelo, že kráľ Rialinu odchádza so svojimi mužmi do vojny. Na nádvorí sa zhromažďovali muži a konec, ktoré poputujú do tábora neďaleko lúky, na ktorej by sa pravdepodobne mal odohrať. Kráľ mal za sebou celkom nemožné a ešte ťažšie sa navliekajúce brnenie, ktoré jednoducho bolo súčasťou ochranného obleku každého vojaka. Posledné úpravy boli takmer pri konci, keď do komnaty vošiel Edward. 
,,Vaše Veličenstvo, všetko je pripravené. Môžeme vyraziť." Informoval ho stručne. Kráľ si zobral do ruky svoj meč, ktorý zasunul do pošvy, ktorá zbraň chránila pred nepriaznivými vplyvmi. Kráľ len prikývol na slová lorda a spoločne vyšli z komnaty. Vonku ich už čakalo vojsku a pred ním kráľova matka, Beatrice a ich deti. Spoločne so svojim priateľom, ale aj služobníkom, vyšli na nádvorie. 
,,Syn môj." Oslovila ho Marry, ktorú nežne chytil za ruky. Prstom mu matka urobila na čele krížik, čím svoje dieťa požehnala. Každý deň sa bude modliť za jeho návrat. ,,Dávaj si na seba pozor." Láskyplne šepla a objala svoje jediné dieťa, ktoré bolo pre Rialin tak dôležité. Marianna si vo Francúzsku dokáže poradiť, Rialin jej nie je príťažov. No tu mala len Philipa. Jediného syna, kráľa. Ako matku by ju zničilo, zronilo ak by o neho prišla. 
,,Nebojte sa matka." riekol s pohľadom v jej očiach. Staré, no stále jemné ruky jeho matky ho pohladili po tvári a on s malým úsmevom prešiel k svojej milovanej dcére Victorii, ktorej vtisol bozk na čelo a prizvukoval jej, aby bola polušná. Zopakoval rovnaký postup aj pri svojich dvoch zvyšných deťoch a potom sa dostal k Beatrice. Zelené smaragdy sa okamžite pozreli do jeho búrkových oči. Pritiahol si ju k sebe a pobozkal. Nebránila sa. V očiach mala slzy, no neopovážila sa ich pustiť. 
,,Nezabudni, čo si mi sľúbil," šepla smutne a zodvihla druhú ruku, v ktorej mala bielu šatku so zlatou čipkou. Dala mu ju do ruky. ,,Vždy, keď budeš si myslieť, že nie je cesta späť pozri sa na túto šatku a spomeň na mňa, na deti a na svoj sľub, ktorý si mi dal." Zahryzla si do spodnej pery. Chytil do dlaní jej tvár a znova ju pobozkal. Po líci sa jej skotúľali dve neposlušné slzy. Šatku držal a bude ju opatrovať do chvíle kým sa nevráti späť k nej. Nepovedal ani slovo. Všetko medzi nimi bolo vyrieknuté. pohľadom, dotykmi a bozkami. Odtiahol sa a prešiel k svojmu koňovi. Stajniar mu predal uzdu a Philip sa svižne vyhupol na konský chrbát. Beatrice sa na neho dívala, okamžite si utrela slzy. Teraz to bola jej najväčšia slabosť. 
,,Vaše Veličenstvo..." prihovoril sa Edward a uklonil sa jej.
,,Dajte na neho pozor Edward, neprežijem ak sa nevráti." prehovorila Beatrice.
,,Nebojte sa, keď bude treba zomriem za svojho kráľa." Ubezpečil ju a venovala mu jeden povzbudivý úsmev a potom aj on prešiel k svojmu  žrebcovi. Posledný pohľad do očí svojej lásky a potom sa spoločne s vojskom strácali za bránami paláca. Dvorné dámy odviedli deti do svojich komnát a mladá kráľovná ostala s Marry. 

,,Takže Valora, myslíš že presvedčíš De Marca, aby pomohol." Beatrice sa pozrela na matku svojho manžela. Dlho ju trápila svojim hĺbavými pohľadom.
,,Budem sa snažiť, Lady matka. Nemôžem sklamať dôveru, ktorú vo mňa vložil kráľ." Sebavedomo odpovedala. Marry sa len na ňu pyšne usmiala. Nepochybovala o schopnostiach svojej nevesty. Vedela, že Beatrice je múdra a dokáže urobiť všetko preto, aby pomohla Philipovi, ale aj krajine. Tmavolasá kráľovná bola stále mladá, ale mala rozumu toľko,  že sa nie je čoho báť. 
,,Čo hodláš teda robiť, Beatrice?" 
,,Hodlám najprv dať grófovi Lawrancovi, to čo si zaslúži a potom sa sústredím na De Marca."