Crown of Lies

4. Kapitola

~

,,To mi hovoríš teraz?!" Vyčítavo sa na svoju služobnú mladá lady osopí. Keby jej hneď povedala, koho to pri rieke stretla bola by menej drzá. Teraz určite zapôsobila na princa zle. Bude si o nej myslieť, že je nevychované sedliacke dievča. Ani by vlastne ďaleko od pravdy nebol. Beatrice to rozhodne nečakala. Stretnúť korunného princa Rialinu? To chce naozaj obrovské šťastie, no mala s tým zrejme počítať. Teraz je lady, princa môže stretnúť všade a ani o tom nemusí vedieť. V duchu sa karhala za svoje drzé vety, ktoré vypustila v jeho prítomnosti. 
,,Chcela som Vám to povedať, milady, lenže princ sa od Vás nepohol ani na krok." Ľútostivo odpovedala, vedela, že sa bude mladá pani hnevať.  Ale to im mala skočiť do rozhovoru? Veď to sa nepatrí, a ak by tak urobila mladý princ by ju rozhodne za to vyhrešil. Ona je len úbohá služobná. Beatrice ju tak však nebrala. Síce ich oddeľovali stavy, no dievča s ebenovými vlasmi bolo stále dušov, to otrhané, mladé chudobné dievča, ktoré nevidelo dôležitosť v šľachtickom titule. Chcela sa s Beth priateľiť. Predsa len bola tu sama a jediná mladá svetlovlasá služobná sa s ňou delila o všetky slová a myšlienky, robila jej spoločnosť hocikedy si zmyslela, ktorá šľachtičná by toto robila? Beatrice si ani nevedela predstaviť, že by sa k nej správala arogantne, či nevšímavo. Zeleno oké dievča je tak nevinné a krásne až je neuveriteľné, že práve ona by mala vedieť prežiť kráľovský dvor. Tam sa predsa všetci správajú ako priatelia, no za chrbátom kujú pikle, o ktorých sa nikdy človek nedozvie, ak nemá k sebe naklonených tých správnych ľudí. 
,,Odpustite mi, lady." Pokorne sa ospravedlnila a slkonila hlavu ako podmanivý vlk pred svojou alfou. Lady Rutherford si len povzdychla a prešla k svojej skľúčenej služobnej. Možno si myslela, že jej to Beatrice dávala za vinu. Nie. Nebola taká, neobviňovala ju z toho, že nevedela ako Jeho Výsosť vyzerá. Zobrala do svojich rúk tie jej a jemne stiskla. 
,,Beth, medzi nami nie je až taký rozdiel. Nehnevám sa na teba, hnevám sa skôr na seba." Priznala zatiaľ čo sledovala svoje ruky ako jemne prstami sa šúchajú po zocelenej prácou pokožke, ktorá patrila Beth. Beatrice nemala o nič lepšie ruky, no odkedy tu je mala pocit, že jej pokožka bola dňami jemnejšia. Aj za ten mesiac si úplne odvykla od práce. Bol to ako sen. Nešiť, nevariť, nemočiť si ruky v studenej vode z rieky. Nemusela ani prstom pohnúť, ak sama nechcela. Pustila dievča v rovnošate a prešla k oknu, kde si len s ďalším povzdychom sadla a oprela sa o stenu. 
,,Čo ak som to celé pokazila a neurobila si dobré meno pri Jeho Výsosti?" Jej pohľad vyzeral tak zúfalo. Či chcela alebo nie, pravda bola taká, že princ Philip bol veľmi pohľadný muž. Mal naozaj príťažlivú tvár, pekná lišiacky úsmev a pohľad, za ktorým mu na prvý pohľad bolo vidieť, že nemá nič dobré v úmysle, ale sú to len prísne oči, ktoré zdedil po kráľovi Albertovi. Aj za tú chvíľu dokázala Beatrice zistiť, že tam má plno dobroty, ktorá však v tomto svete nemá miesto. Na druhej strane však bol veľmi drzý, pyšný, nevidel si na koniec svojho kráľovského nosu. Taká bola pravda. Zaujímal sa o ňu len preto, že má peknú tváričku, nie preto, že by bola múdra, vedela iný jazyk, vedela čítať či písať, alebo hrať na klavíri. To tu predsa vie každá. Beatrice nebola hlúpa, vedela, že zaujme len svojou krásou a možno aj múdrosťou, ale na to muži nehľadia a už vôbec nie princ Philip. 
,,Čo to tárate, lady? Videla som, ako sa na Vás Jeho Výsosť dívala, páčite sa mu, inak by za vami nehopkal ako psík." Rozhovorila sa Beth. Mladá lady sa tomu musela zasmiať, až si dala ruku pred ústa.  ,,Beth!" pobavene ju ohriakla. Bola to naozaj neprístojná poznámka a mladá služobná mohla byť rada, že do komnaty Beatrice nevkročila grófka, ak by toto počula, rozhodne by bola pobúrená správaním dievčaťa, ktoré zamestnáva. Takéto reči o princovi boli veľmi nevhodné, ba priam poburujúce.