Crown of Lies

14. Kapitola

~

Tak, ako sa včera princezná s Beatrice dohodla, tak sa aj stalo. Okolo poobedia, keď slnko bolo nízko, ale nie dostatočne, aby sa tak časť dňa dala nazývať večerom, sa obe urodzené ženy stretli v dámskom salónik. Jej veličenstvo, ako obvykle, správadzali jej mladé dvorné dámy, ktoré ju vždy tešili novými klebetami, či len si v jej spoločnosti vyšívali a hrali ženskú partiu kariet alebo predčítali niekoľko veršov zo známych kníh. Nebolo tajomstvom, že Beatrice milovala taliansku poéziu a tak pre nikoho nebolo prekvapením, keď do svojich služieb pred niekoľkými dňami zobrala práve mladú lady, ktorej pôvod siahal až do samotnej Svätej zeme. Služobné priniesli na táckach šálky a čajník, v ktorom bol čerstvo vylúhovaný a teplý čierny čaj. Vedľa čajníka tak bola aj malá cukornička, aby si dámy mohli čaj osladiť podľa vlastnej chuti. Tmavovlasá kráľovná sedela uprostred salóniku v najpohodlnejšom kresle. Popíjala svoj čaj, ktorý jej podala služobná. Lady Conte, Holt a Mertens si posadali na mäkké vankúše blízko kráľovniných nôh. Bol to znak, že sú svojej kráľovnej najbližiše a veľmi obľúbené, ostatné sa rozmiestnili po salóniku alebo si prisadli k obľúbenkyňám. Každá mohla robiť čo sa jej zachcelo, nemuseli rozprávať, ich úloha bola len robiť spoločnosť a je jedno ako. Beatrice si užívala chvíle, akými boli tieto, kedy nemusela chodiť po paláci zdvorilo odpovedať na otázky šľachticov, či sedieť v trónnej sále. Prehodila niekoľko slov s Lady Holt, ktorá jej vyrozprávala novinky, ktoré sa udiali v paláci a tiež zaujímavé klebety, ktoré sa o kráľovnej šírili, nebolo to nič hrozné. Nič čo by Beatrice už nepočula, že uprednostňuje svoju rodinu pred povinnostami kráľovnej, že má dokonca milenca, pretože vraj s kráľom nežijú, ako manželia a dokonca aj, že je čarodejnica, ktorá dokáže počarovať nie jednému mužovi. Všetky klebety, obvzlášť tá posledná, pochádzali od neurodzených, či zranených šľachtičien, ktoré nezískali pozornosť kráľa. Akoby mohli? Philip mal oči len pre svoju ženu, čo je na kráľa veľmi nezvyčajné. 

Po chvili do salónika za sprievodu služobnej zavítala aj samotná princezná Marianna. Jej úsmev rozjasnil celú miestnosť. Zdvorilo sa žene svojho brata uklonila.
,,Som rada, že ste sa ku mne pridala, Vaša Výsosť." S úprimným úsmevom prehovorila dievčina so zelenými očami. Plavovláska jej ten úsmev opätovala a posadila sa ku kráľovnej z pravej strany, na miestno, ktoré uvoľnila Lady Holt. Služobná, ktorá stála obďaleč automaticky naliala čaj aj princeznej. Rozhovor sa medzi nimi rozbiehal pomaly, obe sa snažili nájsť si spoločné témy, pri ktorých by sa navzájom spoznali. Prešli od módy, klebiet, vzťahov až po literatúru, či umenie hudby. Bola to vskutku zaujímava dámska debata, do ktorej sa s radosťou zapájali aj samotné dvorné dámy. Beatrice sa cítila v prítomnosti princeznej dobre, rozhovor s ňou jej bol príjemný a tak plynulo premostila práve na svojho manžela, a Mariannineho brata, kráľa Philipa.
,,Povedze mi niečo o Jeho Veličenstve Philipovi, neviem o ňom takmer vôbec nič." Prehovorí Beatrice a do ruky zoberie bielu šálku s ružovkastými ružami a zlatými vzormi na porceláne. Marianna si zloží svoje bledé rúčky na sukňu bledomodrých šiat a s úsmevom sa zamyslí.
,,Môj brat je muž mnohých tvárí. Vie byť láskavý a pozorný, ale dokáže aj ublížiť a zraniť," začala, ,,k tým, ktorých má rád sa vždy správa najlepšie ako vie, zniesol by im aj modré z neba a možno miestami pôsobi arogantne," uškrnie sa pri tých slovách a pozrie sa na Beatrice, ktorá pery zvlní do akéhosi súhlasu. Bolo tak jasné, že arogantnú stránku kráľa už tmavovláska pozná. Princezná si v zápätí povzdychne. ,,Keď sme boli malí častokrát za mnou behával, pretože som bola jediná, kto sa sním chcel hrávať. Philip bol vždy sám, na dvore veľa chlapcov nevyrastalo a s tými, s ktorými sa pozná teraz prišli neskôr," rozprávala o ňom s takou ľahkosťou a láskou. Isteže, bol to jej brat a videla v ňom len to najlepšie, zvlášť ak to, čo hovorí je naozaj pravda. ,,Philip sa vie veľmi rýchlo zaľúbiť ak ide o ženu, veľa z ních tak odišlo so zlomeným srdcom, ale nemohli sa sťažovať. Dal mi všetko, čo chceli a pokojne by im dal aj svoje srdce, ak by si ho neštril pre ženu, s ktorou bude vládnuť po boku." Plavovláska zvážnela, bolo na nej vidieť, že vie ako sa jej rodičia nemali radi, rozhodne to vnímal aj Philip. Beatrice tak čoraz menej prišlo zvláštne, že Philip od nej požaduje, aby mu dala svoje srdce, aby mu opätovala city. Čím hlbšie do toho videla, tým menej sa vyznala sama v sebe. Možno ňou len lomcovala ľútosť nad oboma súrodencami, že nevideli lásku svojich rodičov, ale len nenávisť a nevraživosť. Chlad z otcovej strany, ktorý väčšmi miloval svoje mladé milenky, než kráľovnú a deti. A to si myslela, že narodiť sa do chudoby je to najhoršie. Nuž, šľachta mala podivné názory na to, ako ma vyzerať láska k rodine a jej členom a jej prejavy boli pre Beatrice čoraz zvláštnejšie. Prahnutie po moci, ktorú môžu získať prostredníctvom svojej dcéry, či syna. Výhodné manželstvo, kde sa obaja nemusia ani poznať, hlavne že dcéra bude zabezpečená a rodiča bohatší. Takýto osud by čakal aj ju, ak by ju nechcel sám kráľ. Možno bola nešťastná, ale bola by šťastná ak by sa namiesto Philipa mala vydať za Juliana? Bol by v tom vtedy rozdiel? Ani jedného nepoznala. Ani nevedela, ako a premostila na tieto myšlienky. Vari to niečo znamená? Nevedela.