Píše sa rok 1485, začína vláda Tudorovcov a s ňou aj ďalšia etapa, ktorá posúva ľudstvo k pokroku a do novej doby, ktorá by vraj mala byť lepšou. Život v celej Európe však nie je tak ružový, ako sa zdá, v každom kúte na človeka číha chudoba, hlad, š...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~
Slová, ktoré jej povedala grófka boli pre Beatrice zdrcujúce, ale aj akési upokojujúce. Jej pocity boli zmiešané. Ako keby nie. Je ešte mladá, prakticky dieťa, ktoré by sa ešte malo hrávať s mladšími súrodencami, nie starať sa o deti, variť, šiť, prať a v neposlednom rade byť nástrojom v šľachtickej politike. Veď, ktoré dieťa by tomu rozumelo? Iste ona bola veľmi múdra, dokázala pochopiť mnohé, dokonca už bola niekoľko mesiacov žena. Aspoň bo biologickej stránke, no stále bola dieťa. Zákerné praktiky šľachticov jej boli schované za závesom chudoby. Poznala len ich nevšímavosť a ľahostajnosť k hladu, chorobám a biede, ktorá sa roznášala po najzadnejších uliciach mesta. Nikto si na nich ani nespomenul. Nikto si na ňu ani nespomenul, dochvíle kým si ju akosi záhadne nevyhliadli. Teraz je z nej lady Rutherford. Ako je to vôbec možné, že sa v jednej chvíli na nevzdelanú, chudobnú a otrhanú dievčinu usmeje šťastie v nešťastí? Len tak? Je to priam až nevysvetliteľné. Tmavovlasé dievča sa vrátilo po rozhovore späť do svojej komnaty, bola ešte viac zmätená než pred tým a snažila sa tiež pochopiť to, čo jej hovorila. Preberala si to v hlave, naozaj raz zabudne na svoju pravú rodinu? Na svojho otca, bratov a nebohú matku? Tak veľmi sa jej cnelo. Jej duša krvácala a srdce pukalo zakaždým, čo si spomenula na niekoho z rodiny. V hlave jej výrili obavy a strach o tých najmladších, matka zomriera, v dome nie je jediná ženská ruka, kto bude ostávať s malými doma, keď jej starší bratia musia chodiť do práce, aby zarobili na živobytie. Koľko týždňov, či mesiacov im poslúži tých desať tisíc zlatých, keď zaplatia dane a dlžoby, ktoré otec porobil? Keď vošla do komnaty znova sa poobzerala, všetko bolo tak honosné, bohaté a čisté. O tomto mohla len snívať. Prešla k parapete, ktorá bola vystlaná vankúšmi a posadila sa. Oprela sa o stenu a dívala sa posmutnelo na záhradu. Jemný vánok sa pohrával s jemnými vetvičkami stromov, kvety tancovali svoj vlastný veterný tanec a slnko to celé osvetľovalo. Stále netuší, ako si na toto celé zvykne. Možno si nezvykne nikdy a možno naopak príliš rýchlo. Spustila smutné slzy po svojich lícach, zelené oči zaplavila slaná tekutina, ktorá hrala veľké preteky, ktorá prvá spadne na jej líca. Plač bol teraz, ale o niečo ťažší, kvôli korzetu musela dýchať plytko, nie hlboko a tak nadychovanie medzi bolestivými myšlienkami a smútkom bolo rovnako tak bolestivé. Stiahnutý kúsok pod štami jej zabraňoval sa nadýchnuť z plných pľúc. Ani na toto si nedokáže zvyknúť. Chrbátom ruky si zotrie slzy, ktoré neustále padajú na jej líca, potichu smrkne a pozrie sa znova na výhľad, ktorý jej ponúka okno. Musí to tu nejak prežiť, možno by raz mohla ísť navštíviť svoju pravú rodinu. Tejto naivnej myšlienke však nedávala veľké nádeje, jej aktuálny poručníci jej nikdy nedovolia sa vrátiť do tej chudoby alebo čo i len očkom do nej nakuknúť. V rámci možností sa zhlboka nadýchla a snažila sa svoje pošramotené pocity upokojiť. Nesmie plakať, bude vyzerať ako rozmaznané decko, ktoré nič nevydrží. Musí držať hlavu hore! Dostala šancu na nový život a ona je odhodlaná sa jej chopiť. Teraz!
,,Lady Rutherford, Ich Milosti očakávajú, že sa zúčastníte večere." Po vstupe sa jej služobná jemne uklonila a čakala, ako sa mladá, teraz už, lady rozhodne. Beatrice sa postavila, uhladila si sukňu šiat a v rýchlosti sa presunula k zrkadlu, kde sa na seba pozrela. Jej oči boli trochu začervenané od plaču, no inak vyzerala stále pôvabne. Otočila sa tak znova k služobnej, ,,áno, samozrejme." Rozhodne odpovedala, jej hlas bol ako melódia, ktorá vplývala na ostatných dobrotivo. Služobná ju požiadala, aby ju teda nasledovala. Beatrice nedbala a kráčala tak za ňou. Kráčala už dnes známou cestou až do jedálne. Na stole bolo množstvo jedla, že ak by mohla všetko by to porozdávala chudobným a rodine. Veď nie je možné, aby trojčlenná šľachtická rodina zjedla toľko jedla. Oči tmavolásky jedli už od prvého pohľadu, na očko cítila, že má hlad, no v skutočnosti mala tak stiahnutý žalúdok, že nevie či bude schopná nejaké to sústo vôbec vložiť do úst. Keď vošla do veľkolepej jedálne úctivo sa páru pozdravila a posadila sa o dve miesta od grófa sediaceho za vrchom stola. Grófka sa na Beatrice milo, až matersky usmiala. Keď už boli všetci pri stole, tak večera mohla započať. Beatrice si na tanier nabrala veľmi málo, akoby to mal zjesť vrabec a nie ona. Presne tak, ako sa zdalo, jedli len jej oči, nie žalúdok. Prehrabávala sa v tom, akoby to bolo nejaké seno, či zrno. Čo to málo si vložila do úst, no naozaj to bol len zlomok toho v čom sa hrabala. Po večeri sa odobrala späť do svojej komnaty. Srdce ju síce stále bolelo, no myseľ radšej zamestnávala inak, nebolo toho veľa. Mohla si len poriadne poprezerať svoju izbu, nevedela čítať, krásne vyšívať. Nič z jej doterajších vedomostí tu neobstojí. Neskôr ju služobné vyzliekli zo šiat, konečne sa mohla poriadne nadýchnuť a v košieľke si ľahla do postele a nechala sa uviesť do krajiny snov, kde skutočnosť neexistuje.
