Crown of Lies

29. Kapitola

~

Oči kráľovnej Beatrice pomaly oťažievali. Únava padala na jej telo. No spánok znižoval jej pozornosť. Musí sa premôcť. Edward predsa sľúbil, že príde a dostane ju odtiaľto. Verila tomu, chcela tomu veriť. No tiež vedela, že žalárnici sú nevyspytateľní. Robia to, čo stojí viac peňazí. Plný mešec je pre nich viac, než len niekoľko zlatých mincí. O niekoľko minút začula kroky, rýchle, ale za to rázne. Štrngot kľúčov a zvuk ako cvakol zámok bol pre Beatrice zvuk neistoty, no i vytúženej slobody. Dvere cely sa otvorili a v nich stál zadýchaný Edward, ktorý okamžite priskočil k svojej pani. 
,,Poďte Vaše Veličenstvo, musíme byť rýchli." Predostrel jej priateľským šepotom a pomohol jej postaviť sa. Spoločne tak potichu, ale za to rýchlo kráčali žalárom, ktorý bol pre Beatrice ako labyrint. Mladý lord sa tu vyznal, akoby tieto miesta dôverne poznal. Ak by sa kráľovná pokúsila o útek svojvoľne zrejme by sa zamotala v toľkých chodbách, ktoré viedli ktoviekam. Pevne sa držala jeho ruky a on ju viedol von. Vyšli drevenými dverami, spoločne sa tak ocitli na druhej strane hradu, ktorá bola otočená k priestrannej čistinke, pri ktorej stál les posiaty listnatými stromami. Nočnú scenériu osvetľovalo len mesačné svetlo. Niekoľko metrov za obrovským kríkom stál kôň aj s kočišom, ktorý čakal na dvoch Rialinčanov. Beatrice si ešte viac zodvihla sukňu zašpinených a zničených šiat, tak aby jej nešli popod nohy. Bežať v každodennej róbe nebolo jednoduché. Šaty mohli byť mokré, špinavé a tiež mohli neznesiteľne zapáchať, no stále boli tažké. Spodničky, konštrukcia, ktorá  držala sukňu v tvare, aký mala mať. To všetko bolo ťažšie než sa zdalo, do toho ešte tesný korzet, ktorý mala na sebe niekoľko dní bez prestávky. Zbehli po miernom kopci, ktorý viedol na poľnú príjazdovú cestičku a zabočili ku kríkom, kde sa schovával koč. Edward okamžite otvoril dvere a tmavovlasá dievčina vkĺzla do koča a on za ňou. Kone sa pohli. Snažila sa upokojiť svoj dych a priateľsky sa usmiala na lorda, ktorý do bodky splnil to čo sľúbil.  
,,Čo vzbura? Vyjde to?" opýtala sa, nedávala do toho veľké nádeje. Edward sa pousmial, ,,nebojte sa, Veličenstvo, keď už to nebude také ako sme dúfali, aspoň to odkloní pozornosť anglického kráľa od Rialinu, aspoň nachvíľu."  Ubezpečil ju rozhodným tónom v hlase. Nuž, kráľovná bola spokojná s tým, čo sa podarilo a to dostať ju z toho poľutovania hodného žalára. 

Nad ránom sa už stále žijúca, no v zúboženom stave, kráľovná Rialinu plavila po morských vlnách. Nevedela sa dočkať kedy zo seba zhodí tieto špinavé šaty, vkĺzne do čistých a potom, po tých dňoch, konečne bude cítiť vôňu a dotyk svojho manžela, uvidí svoje dieťa. Za sprievodu hmly a zamračeného ranného počasia sa so svojim doprovodom ocitla v prístave už vo svojej krajine. Beatrice si úľavne povzdychla a v duchu poďakovala Bohu za to, že ju dopravil do domoviny v bezpečí a bez komplikácii. Edward, ako verný služobník, svoju pani odviedol ku koču a zobral žrebca, ktorého mu zapožičal jeden z  kupcov. Cesta do kráľovského mesta trvala hodiny. Za ten čas sa oblaky rozplynuly a krajinu osvetľovali slnečné lúče. Obrovské lúky, stromy a lesy.  Koč prešiel štyrmi krajmi, kým smaragdové oči spoznali prostredie. Mesto. Niekoľko kilometrov ju delilo od vytúženého šliapnutia na kráľovský dvor. Koč čo nevidieť zastavil. Mladý lord zosadol z koňa a pomohol vystúpiť svojej pani. Na chodbe v dámskom krídle ju už ustarostene vítali jej tri dvorné dámy, ktoré hneď zavolali služobné. Konečne. Dve postaršie ženy s bielymi čepcami a jedna dievčina nachystali kráľovnej kúpeľ. Zničené šaty rovno prikázala spáliť. Po kúpeli ju odeli do tmavomodrých šiat. Adelaide svoju kráľovnú učesala a Diana zatiaľ priniesla malú princeznú. Svoje dieťa si okamžite privinula k sebe, jemne jej chytila maličkú ručičku, na ktorú jej vtisla jemný bozk. Malá princezná pozorovala svoju mamu až sa Beatrice zdalo, že sa na ňu pousmiala.
,,Čo kráľ? musíš mi povedať čo sa tu dialo, kým som tu nebola." Vyhľadala pohľadom svoju obľúbenú dvornú dámu a v náručí s dcérou prešla k oknu. Kochala sa výhľadom na kráľovskú záhradu. Hrala zeleňou a farbami kvetových záhonov, na ktoré dovidela. 
,,Veľmi zúril. Keď dostal list od Lorda Racha vyletel z miestnosti tak rýchlo, že sme všetci mali poci, že Anglického kráľa zabije hneď v tej minúte." Odpovedala Adelaide. Beatrice si povzdychla. Dúfala, že Philip nebude až tak zúriť za to čo sa stalo. No tiež nečakala, že to vezme s absolútnym pokojom. 
,,Áno viem, napísal kráľovi Anglicka, že pokiaľ ma neprepustí stretnú sa na bojisku. Henry ho vyprovokoval, bojím sa Adelaide, že už nie je cesta späť." 
,,Nezúfajte, kráľ určite zváži všetky možnosti, koniec koncov ste tu." Brunetka bola veľmi optimistická a Beatrice chcela dúfať v to isté. Victoria v náručí svojej matky nespokojne zamrnčala a tak jej venovala svoj milý úsmev.
,,Môj malý anjelik, chýbala si mi väčšmi než čokoľvek iné."   Prihovorila sa jej a jemne ju pohladila po líčku. Princezná bola jej potešenie, jej život. Za ňu by pokojne aj umrela, zrovnala zo zemou všetko, čo by jej prišlo pod ruku. Svoju moc, ktorou ju obdaroval Philip plánovala využiť len v prospech svojich detí, či už Victorie alebo tých budúcich. Do komnaty razom vošla kráľovná matka, ktorá s úľavou v očiach prešla k svojej neveste. Beatrice tak dieťa podala Adelaide, ktorá ho zaniesla späť k dojke. Mladá kráľovná vôbec nestála o prítomnosť Marry, no padlo jej dobre vrelé objatie a niekoľko pekných slov. Čo viac mohla žiadať, keď grófku Rutherford odmietala.