Alto

Prológ

1999                                                 

Vchodové dvere sa prudko otvorili. Muž vbehol dnu a bez slova začal vyhadzovať zo skrine oblečenie. Jeho bledé oči zrkadlili napätie dusené vo vnútri.

„Paul?" Žena s novorodencom na rukách sa na neho zmätene pozrela. „Čo sa deje?"

„Musíme vypadnúť," povedal bez toho, aby sa na ňu pozrel.

„Čo sa stalo?" naliehala.

Neodpovedal. S buchnutím zhodil na zem otvorený kufor a veci začal hádzať tam.

„Paul!" zakričala na neho.

Zastavil sa. Zdvihol pohľad od kufra a prvýkrát sa na ňu pozrel. V tvári mal strach a to ju vydesilo. Nikdy ho nevidela rozrušeného v takej miere ako teraz.

„Pôjdu po nás," začal s najpokojnejším hlasom, aký dokázal predstierať, aj keď vedel, že neúspešne. Díval sa na svoju ženu a syna a cítil ako mu v hrdle narastá hrča. Ak nebude dosť rýchly, dnes budú obaja mŕtvi. A bude to len jeho vina. Len jeho.

„Kto?!" spýtala sa s narastajúcou panikou v hlase

„Michael."

Zmätene na neho hľadela. Len vyše týždňa starý uzlík na jej rukách sa pomrvil.

„Susan," oslovil ju, „sľubujem, že ti všetko vysvetlím ale..."

„Nikam nejdem, kým mi nepovieš, čo sa deje!" Žila v Amerike už niekoľko rokov, ale silného kórejského prízvuku sa stále nezbavila. Často sa stal ešte badatelnejším, keď bola rozrušená. Jeho prípad bol opačný. Narodil sa a vyrastal tu, v štvrti, ktorej sa normálni ľudia vyhýbali čo najväčšími oblúkmi, a hoci svojho otca nikdy nepoznal, bol si istý, že obaja jeho rodičia boli Američania.

„Posral som to, jasné?!" vybuchol. Už sa neudržal. Emócie, ktoré sa doteraz snažil skrývať pred ňou, aj samým sebou vyprskli na povrch. „Junior je mŕtvy...Kanaďania ma prinútili, aby som im ho pomohol dostať a vydierali s ním Michaela. Som pre neho zradca...už teraz pravdepodobne poslal niekoho sem."

Neveriacky na neho hľadela s bledou tvárou. Neverila tomu. Mala pocit, že je len vo sne. V najhoršom sne aký si dokázala predstaviť.

„Zlatko...mrzí ma to." Objal ju. „Sľubujem, že to bude v poriadku. Odídeme niekam ďaleko, kde nás nenájdu...ale musíme byť rýchli."

Prikývla. Do očí sa jej tlačili slzy. Dieťa na jej rukách sa znovu pomrvilo, tentokrát aj so slabým zamrnkaním, no nezobudilo sa. Ponášalo sa viac na ňu, než na neho. Už predtým premýšľal či sa na tom niečo zmení, keď trochu vyrastie a či bude mať viac čŕt podobných tým jeho. V skutočnosti mu na tom až tak nezáležalo, bol len zvedavý.

Odtiahol sa, aby zo šuplíka zhrabol cestovné doklady a vzal kufor.

Vyšli na príjazdovú cestu pred domom, osvetlenú len jasnou nočnou oblohou a svetlom dopadajúcim z ulice. Po horúcich kalifornských dňoch sa vzduchom konečne vznášal príjemný chladný vánok. Za iných okolností by ho to potešilo, no dnes nie. Dnes sa mu každou sekundou mohol svet zrútiť ako domček z kariet pri závane vetra. A on bol tým, kto k nemu ten vietor pustil. Otvoril všetky okná dokorán ako najväčší idiot.

Chystal sa odomknúť auto, no vtedy si to všimol. Na ceste pred domom stálo ďalšie. Malo vypnutý motor a zhasnuté svetlá, no vnútri niekto bol.

Vytiahol zbraň a pevne ju zovrel v ruke. Srdce mu prudko búšilo. Zmocňovalo sa ho zúfalstvo. Ešte stále majú šancu. Neustále si to opakoval. Ešte stále môžu utiecť. Pohyboval sa medzi nimi roky, predsa vie ako ich oblafnúť. Vie, kde sú ich slabé miesta.