Alto

33. Knock, Knock - it's you again

„Skoro ako za starých časov." Robert sa oprel o stôl v strede chaty a očami prešiel z Vincenta na Paula, ktorí mali ďaleko od nadšenia. „Kto by čakal, že sa niekedy stretneme v tejto zostave? My traja a on." Bez jediného pohľadu na mňa kývol hlavou ako na nepotrebnú vec v rohu miestnosti, čo som v podstate aj bol. Sedel som za stolom a len mlčky trpiac čakal, kedy celá dráma skončí.

„Nečakal by to nikto," odsekol Paul. „Pretože nikto, kto ťa dobre pozná by s tebou dobrovoľne neuzavrel spoluprácu."

„Ani jeden z nás dvoch ma nikdy nemal rád," skonštatoval Robert stroho. „Mali ste svoj uzavretý kruh a nikdy ste ma k nemu nepustili."

„Možno preto, že si sa k Michaelovi správal ako k bohovi, napriek všetkému, čo robil a ako s nami jednal."

Robertova tvár nepôsobila priateľsky, ale ani podráždene. Sálalo z nej to, čo vždy – suchá zdržanlivosť, ktorú nemohlo nič narušiť.  „Michael bol jediná osoba, ktorú som na tomto posratom svete mal. Samozrejme, že ste ma vďaka tomu od seba vyšachovali a keď som chcel zo všetkého vystúpiť rovnako ako vy, kašlali ste na mňa. V prípade, že by vám to celé vyšlo by ste ma tam bez výčitiek nechali a potopili ma aj s ním. Ako vidím, tak sa stále nič nezmenilo."

„Veril by si sám sebe, keby si na mojom mieste?" spýtal sa Paul. „Doteraz nikto netuší odkiaľ si prišiel ani o čo ti ide. Všetci dobre vieme, že slepá dobrosrdečnosť nemá vždy dobrý koniec."

„Držím si svoje súkromie a verím tomu, že inteligentní ľudia dokážu vidieť dôkazy bez toho, aby im ich niekto priamo strčil pred ksicht. Ak som od vás namiesto spolupráce dostal odkopnutie a potopenie našiel som si vlastnú cestu – Kanaďanov. Hocičo, čo ale spravím, aby som zachránil svoj zadok, zo mňa robí podradnú sviňu. Presne takto funguje spravodlivosť v tvojej hlave."

Pozrel som sa na Paula a Vincenta zvažujúc šancu, že Robert má istým spôsobom pravdu. Bolo kruté nechať niekoho napospas osudu, ku ktorému by navyše sami dopomohli, len kvôli tomu, že si ním neboli istí a nikdy nenadviazali bližší kontakt. Ďalej na neho vrhali zlé svetlo len preto, že sa sám snažil zachrániť. Druhou vecou však bol fakt, že Robert nikdy nepôsobil ako osoba, do ktorej by ste vpálili plnú dávku dôvery.

„Prevraciaš moju pointu na niečo úplne iné," Paul sa obránil, ale Robert sa namiesto toho, aby pokračoval v diskusii narovnal a ležérne prešiel k jednému z okien.

Stále ho prekrývali pribité dosky. Tak ako na všetkých ale väčšie škáry odhaľovali výhľad pomedzi zasnežené ihličnany obklopujúce chatu. Pripomínali oči vonkajšieho sveta. Neprestajne sledujúce, čo sa odohráva vo vnútri. Vytrvalo a pozorne. Hladne. Boli ako objektívy kamier. Chceli vidieť a počuť. Všetko. Každý pohyb. Dych. Krik. Des v stiahnutých zreniciach...

Vidím ťa.

Zaťal som prsty do dlane. Hlas sa vrátil. Pozoroval ma. Čakal.

Robert ukončil svoju chvíľu zamysleného pokoja a otočil sa ku mne. „Chcem podrobne vedieť, čo sa deje a čo sa diať bude. Keď dostanem pocit, že ma vynechávaš a využívaš moju spoluprácu, nebudem ti našu dohodu pripomínať druhýkrát. Spravím, čo z nej vyplýval, ak ju porušíš. Rozumieme si?"

„Vynechaj ho z toho," namietol ostro Paul. Môj názor mal podľa všetkého nulovú váhu. Bolo jedno, že išlo v prvom rade o vec medzi mnou a Robertom. Z nejakého dôvodu sa z toho zrazu stala záležitosť Paula a Vincenta.

„Rozprávam sa s tvojím synom, nie s tebou," ozrejmil Robert. „A vďaka svojím ilúziám si si asi nevšimol, ale je tým posledným, ktorý by sa dal z tohto celého cirkusu vynechať. Ak si sa chcel hrať na starostlivého otca, mohol si začať tým, že by si nejakému imigrantovi omylom nenabúchal dcéru, keď prvýkrát začínalo ísť do tuhého a všetko tým neskomplikoval."