Alto

8. Father's son

Tmy som sa prestal báť už dávno. Ak som sa jej vôbec niekedy bál. 

Bol som s ňou odmala. Ja a tmavá, studená, bezhlučná miestnosť. Kamarát, ktorý ma vždy privítal a objal svojou temnotou, keď som sa mal pred svetom hanbiť. Ten, kto ma prichýlil, keď som sa stal otcovým sklamaním či jeho dôvodom na smútok alebo hnev. Kamarát, pri ktorom neexistoval čas či priestor len myšlienky. Premýšľanie nad sebou a svojimi činmi a snaha nezopakovať ich.

Počul som o ľuďoch, čo sa tmy báli. Nerozumel som im. Aj keď okolie bolo studené a tvrdé, tma bola vždy teplá a mäkká. Dôverná. Nikdy nikto nevidel jej tvár, no aj tak ju všetci poznali. Rozumel som jej. A ona rozumela mne. Možno som kričal, keď som bol malý. Bol som osamelý a vystrašený, no ukázala mi, že jej sa báť nemusím. Jediné, čoho sa ľudia boja v tme a samote sú oni sami.

Rozhovory s ňou sa viedli ľahšie. Nemusel som formulovať slová či vety. Stačilo zostať v svojej mysli a ona presne vedela. Vedela všetko. Nebola trestom. Otec ma ňou netrestal. Bola darovaným časom na vlastné myšlienky a sústredením na to, ako sa stať lepšou verziou samého seba. Posúvala ma ďalej. Upokojovala ma. Bola takmer ako druhý rodič, ktorého som nikdy nemal.

Tichom prenikol vzdialený tlmený zvuk. Krik. Šíril sa zo vzdialenejšej oblasti. Nevedel som určiť ktorej. Zrazu ustal tak náhle ako začal. Nahradil ho detský hlas, no nevedel som rozlíšiť, čo vravel. Znel neisto a zmätene. Vzďaľoval sa až sa nakoniec stal nepočuteľným. Znova som to bol len ja a tma.

Pulzujúca bolesť v hlave konečne ustala. Vystrel som stuhnuté končatiny pred seba, keď sa z druhej strany miestnosti ozval zvuk otáčania kľúča v zámke. Pomaly sa otvorili. 

Privrel som oči pred svetlom prenikajúcim z chodby, ktoré po dvoch dňoch v tme pôsobilo priostro. Dnu vošla postava a jemne za sebou dvere privrela. Tak, aby trochu svetla prenikalo dnu, ale aby ho zároveň nebolo príliš.

Sadol si vedľa mňa.

„Ako to šlo?" spýtal sa Vince. Jeho hlas znel ponuro.

„Fajn."

„Porozprávam sa s ním."

Zamračil som sa. „Prečo?"

„Pretože ťa nemôže držať zavretého doma." V jeho hlase sa objavil skrytý náznak hnevu.

Pozasmial som sa. „Nedodržal som, čo stanovil. Bola to moja vina. Keby nie som idiot a neprehnal som to, nikdy by sa nedozvedel, že som niekde s niekým bol. Cítim sa zle už len kvôli tomu, že mu niečo zatajujem."

Chvíľu na mňa mlčky hľadel.  „Nie všetko, čo si Michael myslí a robí je správne a nemal by si to za také ani považovať."

„Možno. "

Vzdychol si. „Je ti s tými ľuďmi zle?"

„Nie."

„Tak potom? Rob, čo ťa robí šťastným."

Zasmial som sa. „Znieš, akoby si práve vydal svoju tretiu motivačnú knihu."

„Len hovorím, že je jedno koľkým ľuďom vyhovieš, pokiaľ nie si spokojný ty sám."

„Fajn," povedal som rezignovane. Časť mňa hlboko vnútri sa tomu však potešila.

„Keď môžeš počúvať jeho, môžeš počúvať aj mňa," povedal rozhodne.

Pochybovačne som sa na neho pozrel v snahe mierne ho naštvať, za čo som si vyslúžil bojovný pohľad, za ktorým sa ale skrýval úsmev.

Cez tvár mu prebehlo pobavenie. „Je celkom stresujúce, keď sa o tretej ráno zobudíš na to, že sa niekto zvalil do tvojej postele."