Alto

1. Silent scream

  2019

Clerk si vzal z linky plechovku coca-coly a vrátil sa späť do obývačky. 

Bolo už po jednej ráno, no nemal najmenšiu chuť spať. V hlave mu stále vŕtal rozhovor, ktorý viedol pred týždňom. Samozrejme, svojimi rozhodnutiami si vyrobil zopár silných nepriateľov, no čo najhoršie môžu urobiť? Majú kopu prachov, to áno, ale čo s tým zmôžu, keď ich obchody pôjdu teraz dole vodou? Zničil ich.

Spokojne sa pousmial a pohodlne sa oprel dozadu, vychutnávajúc si presladenú chuť coly. V telke bežala jeho obľúbená show, osvetľujúca tmavú miestnosť.

Zajtra sa vráti do firmy ako najväčší hrdina. Už sa nevedel dočkať. Jeho život konečne nabral ten správny smer.

Prešlo asi desať minút, keď z chodby začul jemné klopkanie. Nevenoval mu však pozornosť. Mohlo to byť čokoľvek od vtákov až po kvapkajúcu vodu a on nemal najmenšiu chuť zaoberať sa tým. Dopil obsah plechovky a vpil sa pohľadom späť do obrazovky.

Ticho naplnili dve buchnutia. Tentokrát sa zamračil a stopol telku. Vstal.

Že by niekto klopal na dvere? O takomto čase?

Prešiel k vchodovým dverám a vyzrel cez malý otvor, no nestál tam nik. Vynadal si, že je paranoidný a namieril späť do obývačky. Nespravil však ani dva kroky a zvuk sa tentokrát ozval z druhého poschodia. Nebolo to však klopkanie. Škrabanie. Pripomínalo ťahanie tenkej, ostrej čepele po hladkom povrchu a nepríjemne sa zarezávalo do uší.

Cítil ako sa mu srdce v hrudníku rozbúchalo. Znovu sa pokarhal. Určite je pre ten zvuk nejaké racionálne, normálne vysvetlenie a sám sa o tom presvedčí hneď ako vyjde po schodoch a bude sa cítiť ako malé posraté decko.

Pomaly vyšiel jeden schod za druhým a zažal svetlo. Hľadel na pokojnú chodbu s bielou tapetou a plávajúcou podlahou. Nebolo tam nič. Nikto.

Pousmial sa sám pre seba. Tep sa mu upokojil. Zhasol a otočil sa späť ku schodom.

Zišiel na prvý z nich. Druhý. Tretí.... Z dolného poschodia sa ozvala rana.

Niečo sa rozbilo. V kuchyni.

Od šoku zatajil dych. Zabudol zavrieť okno? Možno prievan zhodil pohár.

„Haló?" zakričal do ticha domu. Srdce mu už prudko bilo.

Telefón nechal ležať v obývačke na stole, ak tam teda niekto naozaj bol, nemal ako zavolať pomoc. Mohol sa skryť na poschodí a dúfať, že osoba ho nenájde a odíde tak ako prišla, po tom ako si vezme čokoľvek, čo považuje za cenné. Alebo sa mohol pokúsiť prešmyknúť k vchodovým dverám a utiecť von. A možno tam naozaj nikto nebol. Možno bol len paranoidný a mal výčitky z hlúposti, čo pred časom spravil. Čo si to nahováral?

Zhlboka sa nadýchol a zišiel dolu po všetkých schodoch naraz ako bežne. Zažal svetlo v kuchyni. Nič. Mal chuť sa zasmiať. Vzal balík čipsov a pobral sa späť do obývačky, naplnený čerstvým pokojom a úľavou.

Odstopol show na obrazovke a otvoril balenie. Myšlienkami sa vrátil do deja v seriáli a vytlačil zvuky z mysle.

Obrazovka zrazu stmavla zobrazujúc scénu, ktorá sa odohrávala v noci. A vtedy to zbadal. Videl seba. V odraze televízora. A obrys za sebou.

V myku sa otočil. Telom mu prebehol studený pot, oči sa mu široko roztvorili a tep sa zrýchlil. Hľadel na postavu. Postavu v čiernom s maskou na tvári. Nerobila nič. Len stála. Hľadela na neho. Bez pohybu.