Alto

14. All the contracts

Hailey

Obrátila som sa a zahľadela sa na jeho spiacu tvár. V prítmí, ktoré prerušovali len tenké lúče slnka predierajúce sa cez stiahnuté rolety na okne, pôsobil až neprirodzene pokojne.

V hlave sa mi opäť prehral ten večer, keď sa nečakane zjavil pred mojím domom. Spočiatku som nemala v pláne na to vôbec reagovať. Bol to predsa Johnny, ktorý často konal hneď, ako sa mu v mysli zjavila myšlienka bez toho, aby jej venoval, čo len sekundu zamyslenia. Keď sa však po hodine stále nevzdal tichého sedenia na obrubníku s nevoľou som sa prinútila vyjsť von.

„Viem, že som sa správal v poslednej dobe ako hajzel..." začal a ospravedlňujúco sa na mňa zahľadel, „..možno už dlhšiu dobu a nedivím sa, že si toho mala už plné zuby ale nie všetko v mojom živote išlo práve najlepšie." Mlčky prešiel pohľadom na pouličnú lampu na druhej strane ulice. Vyzeral, že hľadá slová, ktoré by mu pomohli pokračovať, tak som trpezlivo čakala.

„Pred pár mesiacmi ma definitívne vykopli zo školy...Nedával som to už dlhší čas, takže sa to dalo čakať. O ten flek vo firme som prišiel ešte predtým a teraz mám kopu zasratých dlhov, ktoré nemám ako splatiť. A keď hovorím zasratých, myslím tým zasrato veľkých...Chcel som v živote niečo dokázať ale očividne skončím ako drbnutí predavač na benzínke. Budúci mesiac mi vezmú byt a sťahujem sa späť k rodičom. Jediné nad čím premýšľam je či má ešte vôbec význam kvôli tomuto každé ráno vstávať a dýchať." Pretrel si tvár a zostal sedieť s hlavou v dlaniach.

„Prečo si celý ten čas nič nepovedal?" zmätene som sa spýtala. Doteraz som si myslela, že v polovici budúceho roka dostane konečne diplom a užíva si svoju pozíciu s nie najhoršími výhľadmi do budúcnosti, ktorú sme mu s Lesterom a X len ticho závideli. Navyše to, že má dlhy by mi ani nenapadlo.

„Myslela by si si, že som loser a nechala ma. Vlastne ním aj som ale..."

„Vážne? Toto si o mne myslíš? Že chodím s ľuďmi len pre prachy?" Do ľútosti, ktorú som cítila sa zrazu vmiešala vlna hnevu.

„Jasné, že nie...prepáč." Z obrubníka sa zošuchol predo mňa na kolená bez toho, aby sa vôbec pozastavil nad tým, že to bolo priamo do mláky po nedávnom daždi. „Poznáme sa už osem rokov a naozaj mi na tom vzťahu záleží, preto chcem, aby si mi dala ešte jednu šancu. Si tým jediným dobrým, čo mi v živote zostalo...keď naozaj prídem aj o teba, tak už nebude nič, kvôli čomu by som tu ešte chcel zostať." Uprel na mňa naliehavý pohľad čakajúc na moju odpoveď.

Nemohla som ho poslať k vode s týmto všetkým. Aj keď som k nemu pravdepodobne necítila to, čo on ku mne, stále to bol môj kamarát, na ktorom mi záležalo.

Dokázal ma naštvať, to áno. Dokonca už hneď v deň, keď sme sa prvýkrát stretli, po tom ako mu moja mama ponúkla pár drobných za to, že ma doučí fyziku. Občas vedel byť idiot, no po tom, čo povedal som neprestávala zvažovať, že by si bol naozaj schopný ublížiť. Nechcela som to mať na svedomí. 

Sledovala som, ako na posteli vedľa mňa pomaly otvoril oči a usmial sa na mňa.

„Dnes nejdeš do školy, však?" spýtal sa rozospato.

„Až zajtra."

„Fajn." Privinul si ma bližšie k svojmu teplému telu. „Tak si teda môžeme dať ešte jedno kolo."

Na krku som zacítila bozky, ktoré pokračovali k ústam. Opätovala som mu ich. Rovnako, ako v noci a mnohokrát predtým. Bolo to však iné. Mala som pocit, že to robím len z povinnosti, pričom som len dúfala, že sa to časom zmení. Čím ďalej, tým viac som však začínala pochybovať, že sa to stane. Najmä ak som to neustále porovnávala s tým, čo som cítila pri osobe, ktorá sa ešte stále nikomu neozývala. Mne ani Lesterovi.