Alto

2. The actors and actresses

Prebralo ma slnko, ostro prenikajúce cez veľké okno oproti posteli. Osvetľovalo celú izbu a spolu s jasne modrou oblohou naznačovalo, že dnes bude ďalší horúci deň.

Pretiahol som si prikrývku cez hlavu, ale po chvíli som nevedel dýchať, čo ma prebralo ešte viac, až som to nakoniec vzdal a vstal. Podišiel som k oknu a natiahol sa.

Izba mala jeden z najlepších výhľadov na pozemok vily. Ležala na severnom okraji Los Angeles, kde sa terén menil na kopcovitý a poskytoval výhľad na mesto a neďaleké pobrežie, so široko sa rozprestierajúcim oceánom.

Pozemok tvorila rozsiahla záhrada s bazénom, stromami a živým plotom vysadeným tak, aby tvoril celkom premyslené bludisko obkolesené trávnikom, ktorý nikdy nevyzeral inak, než ako čerstvo pokosený.

Prižmúril som oči pred ostrým slnkom a zaostril na postavu, ktorá sa tam práve prechádzala. Pokojný krok, slnečné okuliare, a hoci tvár som nevidel, bol som si istý, že je to kamenný, ničím nehnuteľný výraz, ktorý sa možno aj očakával od človeka, ktorý vybudoval a viedol biznis, v ktorom sa točili také sumy aké sa tam točili.

Malátne som zišiel som na prízemie a zamieril do kuchyne z ktorej sa šírila vôňa kávových zŕn.

Za barovým pultom, ktorý dopĺňal kuchynskú linku ťahajúcu sa do písmena U, sedel Vincent, vysoký muž tmavšej pokožky s krátkymi vlasmi a starostlivo udržiavaným strniskom. V ruke držal šálku s kávou a zaujato čítal niečo v mobile. Keď som vošiel do miestnosti zdvihol pohľad.

„Ráno," povedal, „teda už takmer obed," dodal pobavene.

„Ráno," zopakoval som menej nadšeným tónom a otvoril linku v snahe nájsť jediný hnací motor môjho života. Vybral som krabičku kakaa a otvoril ju. Dobre som si uvedomoval, že týmto spôsobom žiadny kofeín nedostanem, minimálne však aspoň na chvíľu dostanem niečo, čo sa približuje chuti do života.

Znovu som otvoril chladničku s očakávaním, že keď ju trikrát za sebou otvorím a zavriem, s pár minútovým rozdielom, jej obsah sa zmení. Možno sa to raz stane pravdou, a z tohto sveta sa stane lepšie miesto. Možno by potom jedlo, ktoré si označím papierikom so svojím menom záhadne nemizlo.

Nakoniec som si sadol vedľa Vincenta len so svojím hrnčekom plným šťastia a zamiešal ho.

„Ako to šlo v Mexiku?" nadhodil a odložil mobil, čím mi venoval plnú pozornosť.

„Fajn."

Na chvíľu sa odmlčal a doprial si hlt z kávy. „Zajtra máš voľno, však?"

„Zatiaľ."

Zatiaľ. Čiže som predpokladal, že moje voľno sa veľmi rýchlo môže zvrtnúť na hodiny sedenia pred počítačom a prechádzanie číslami a sumami, až do kým ich nebudem vidieť úplne všade.

„Mohol by si to využiť a ísť von s nejakými kamarátmi," navrhol s nádejou v hlase.

Pozrel som sa na neho, či to myslí vážne. „Tak mi nejakých nájdi."

Vzdychol si, pravdepodobne dopredu očakávajúc danú odpoveď. „Keď skejtuješ stále sa motáš medzi nejakými ľuďmi. Je to až také ťažké?"

V tom mal pravdu. Samozrejme, pokiaľ nebral do úvahy moje osamelé jazdy mimo každého a fakt, že nadväzovať kontakty s cudzími ľuďmi bolo pre mňa asi také ľahké ako plávať s pol tonovým kameňom uviazaným k nohe.

„Prečo ti na tom až tak záleží?" zaujímalo ma. Už ako malého ma vždy ťahal von, mimo vily. Na rozdiel od otca, s ktorým som mal vlastne oveľa menej spomienok, než s Vincentom, ktorý ma dokonca naučil bicyklovať a plávať. Hoci ma potom rád topil, no na druhej strane ma do troch rokov nechal spávať s ním v posteli, čo mu nepochybne zničilo zopár nocí so známosťami...čiže som si to istým spôsobom zaslúžil. Ešte v šiestich som rád vtrhol do jeho spálni, aby som mu oznámil, že mám pod posteľou príšeru a dnes s spím s ním. Keby som bol on, asi by som ma sotil do bazéna s kusom železa.