Alto

5. Delivery goes wrong

Natiahol som sa za energeťákom v stojane za riadiacou pákou. Osvetlené ukazovatele nad volantom spolu s rádiom vynikali v tme auta, ktorá splývala s tou vonku, aj keď nezakrývala nič viac, než piesočnatú pôdu s trsmi rastlín a obrysmi kopcov.

Dub step, ktorý už minimálne polhodinu hučal v aute, mi pulzoval v hlave ako kladivo. Bohužiaľ to bol ale výber Martieho, ktorý zatiaľ spoza volantu neprehovoril ku mne ani slovo. Ak teda nerátam tých zopár slov v španielčine, pravdepodobne nadávok na moju adresu, čo si zamrmlal pod nos.

Nebolo to prvýkrát, čo som s ním mal niečo na starosti, hoci jeho pozícia patrila k tým, ktoré boli tak nízko v rebríčku, že nemali ani tušenia, že je nad nimi niekto ako otec. Jediné, čo vedeli bolo, že keď splnia to, čo majú dostanú prachu. Zvyšok ich zaujímať nemusel a ani nezaujímal.

Nadýchol som sa so snahou sústrediť sa na obrazovku laptopu, ktorý som mal položený na kolenách. Slová a čísla, na ktoré som hľadel boli z mojej mysle otravnou hudbou vybúchané von skôr, než ich moja pozornosť stihla vôbec zachytiť. Údaje k falošným pasom som čítal už piaty krát a stále bez úspechu.

„Môžem to aspoň trochu stíšiť?" navrhol som s čo najmenej podráždeným tónom.

„Čo ti vadí?" odvrkol. „Nemôžeš to robiť inokedy, huh?" Kývol hlavou k laptopu.

Zaťal som zuby. „Nie. Veľmi rád by som to robil inokedy, ale bohužiaľ mám vtedy inú prácu."

Mykol plecom. „To je tvoj problém."

Zbraň ma zrazu začala páliť vo vrecku, no zmobilizoval som posledné kúsky trpezlivosti a vrátil sa pohľadom späť k internetovej stránke.

Nepatrila medzi tie, ku ktorým bolo možné prejsť cez bežný prehliadač. Ten, kto chcel zistil, ako to má robiť a ako sa dostať do hlbších častí internetu zaplavených ilegálnymi obchodmi, hoci amatérov, ktorí sa dopustili základných chýb končiacich zásahmi vyšetrovacích orgánov nikdy neprestalo ubúdať. Stránok bolo niekoľko. Každá predstavovala územie niekoho iného a tým pádom medzi nimi panovala vzájomná konkurencia. Niekto predstavoval väčšiu hrozbu, niekto menšiu. Všetko záviselo od toho, na akej úrovni sa nachádzal, pričom obchod, nad ktorým som už znova zaspával, ležal vo vrcholoch imaginárneho rebríčka. Vedel som, že to bol jeden z dôvodov, prečo otcovi tak záležalo na tom, čo robím, a preto sa mi darilo úspešne prehĺtať nedostatok spánku a energie. 

Chystal som sa odpiť z plechovky, keď dodávkou prudko trhlo doprava a jej obsah skončil na mojom tričku.

„Puta mierda!" vydal zo seba Martie podráždene a rýchlo narovnal volant.

Rezignovane som sa rozhodol zmieriť so stratami jedinej veci, čo mala šancu udržať ma do rána pri živote a letmo v spätnom zrkadle zachytil svetlá auta za nami, ktoré svietili ako zlovestné oči. Z diaľnice spájajúcej Kaliforniu a Arizonu sme skončili na vedľajšej ceste a z nej na starej úzkej asfaltke, príliš zabudnutej na to, aby fakt, že nás niekto nasledoval nepôsobil podozrivo.

„Asi idú za nami," skonštatoval.

„A preto ti prišlo ako dobrý nápad odísť z diaľnice a skončiť tu? Len pripomínam, že vzadu nemáš práve najlacnejší náklad."

„Chceš, aby išli celú cestu za nami až na miesto, čo?!"

„Nie, preto ma teší, že si vybral cestu, na ktorej sa ich bez problémov zbavíme," odsekol som.

Nasrato si niečo zamrmlal a pevne zovrel volant. Očami som sa vrátil k približujúcemu sa autu, no zatiaľ sa nedialo nič. Začalo pridávať. Obehlo nás a nakoniec nás nechalo ďaleko za sebou.