Alto

24. Walking up the stairs

Hailey

Sledovala som, ako Neo stuhol medzi dverami a prinútila sa vstať tiež. Keď mi však do očí padli dvaja muži a žena stojaci v kuchyni, jeho zmätenie som pochopila. Zrazu tu bolo na tak malý priestor až príliš veľa ľudí.

„Zavesili sa na mňa," vyhabkal nervózne Lester. „Nevedel som, čo..."

„Ticho!" Nízka žena mu pritlačila zbraň o hlavu. Tmavé vlasy mala pevne stiahnuté dozadu, čím vynikol drobný piercing v jej obočí a ostré črty tváre štyridsiatničky.

Dopredu pokojným krokom predstúpil štíhly muž s krátkymi vlasmi v podobnom veku ako ona. Telo držal v neprirodzene vyrovnanej polohe, akoby mu niekto k chrbtu priviazal dosku, a na úzkych perách mu hral slabý úsmev. „Viem, že neohlásené návštevy sú trochu netaktné, ale tak isto je aj strkanie sa do niečej práce. " Pohľadom prešiel po Neovi, ktorý sa posunul predo mňa a zakryl ma. „Nie som tu na to, aby som sa bil, pokiaľ to nebude nevyhnutné. Mám len zopár otázok a nevybavených účtov."

„O čo ide?" odsekol Neo chladne.

„O čo ide?" Muž zopäl ruky za chrbtom a zastal pred ním, akoby ho niečo mimoriadne zaujalo. „Za prvé by som rád ujasnil, že pokiaľ tvojich ľudí ešte raz uvidím na mojich miestach, predávať mojim zákazníkom, tak to pre teba nemusí skončiť práve najlepšie. Stál si ma pekný balík. Balík, ktorý skončil u teba, takže by som ho rád dostal naspäť. Sme predsa slušní a féroví ľudia a obaja vieme, že na ulici to nie je ľahké." 

Otočil sa a pomaly prešiel k linke. Zobral do ruky jedno z posledných vreciek a so záujmom si ho prezrel. „A po tretie chcem vedieť odkiaľ to máš a pre koho robíš."

„Nerobím pre nikoho, našiel som to náhodou a žiadne prachy vám nedlžím. Ak je to všetko, tak ma tešilo. Dvere sú za vami," uzavrel Neo a môj zlý pocit sa vďaka tomu ešte zhoršil. Bola som si istá, že muž čakal inú odpoveď a iný tón a tie, ktoré dostal mohli poviesť k čomukoľvek len nie k jeho odchodu.

„Celkom trúfalé na to, že tvoj kamoš nie je ďaleko od guľky v hlave. Očividne sa musíme vydať inou cestou." Muž kývol hlavou na tretiu osobu a Neo mi rukou nenápadne naznačil, aby som cúvla.

Dva malé kroky, ktoré ma ponorili do tmy v spálni, som stihla spraviť tesne predtým, než ho mohutný chlap bez vlasov, no s hustou bradou s ľahkosťou schmatol. So zdesením som sledovala, ako ho dovliekol k chýbajúcemu oknu, prerazil ním zvyšky kartónu a vyklonil ho von. K pádu zo štvrtého poschodia stačilo jedno malé sotenie, jeho tvár však napriek tomu zostala pokojná.

„Možno mám sotva nejakých ľudí a tovar a v porovnaní s inými som nikto," začal chudý muž. „Ale nemám rád, keď ma niekto nerešpektuje."

„Môžem povedať to isté," vyhlásil Neo a ja som len zaťala zuby a potlačila hnev nad jeho chuťou provokovať niekoho, kto práve rozhoduje o tom či skončí dolámaný na chodníku.

Rozhliadla som sa po miestnosti. Nikto z nich si ma zatiaľ nevšimol. Mala som šancu niečo vymyslieť a rozhodla som sa ju využiť.

Muž sa zasmial. „Prečo presne by som ťa mal rešpektovať?"

„Pretože mám toho ďaleko viac a môžem vám navrhnúť slušnú ponuku."

„Vážne?" Nadvihol obočie a obhliadol sa okolo, zatiaľ čo dnu zaviala ďalšia vlna chladného vetra. „Takto žije niekto, kto má toho veľa? Nesnaž sa zo mňa spraviť idiota. Dám ti poslednú šancu odpovedať na moje otázky, potom strácam trpezlivosť."

„Máte možnosť pekne zarobiť. O to vám predsa ide, nie?" Neo sa rozhodol tvrdohlavo držať svojho. „Idiota zo seba spravíte vy sami, keď sa o ňu pripravíte."