Alto

15. Think about it

Ako prvé som začal vnímať mäkkosť a teplo obopínajúce priestor zo všetkých strán. Niečo, čo som necítil už tak dlho, že som vlastne aj zabudol, aké to je byť v blízkosti niečoho iného, než tvrdej studenej zemi a stien.

Do očí mi padli hmlisté bledé steny a hnedý záves zahaľujúci okno, za ktorým sa črtala tma prerušovaná len tlmeným svetlom malej lampy. Obraz sa začal pomaly zaostrovať, no spolu s ním vrátila aj tupá bolesť rozliehajúca sa po tele, ktorá sa stupňovala sa pri nohe a oku. Pomaly som k nemu natiahol ruku a zacítil obväz, ktorý ho prekrýval.

„Á, už si hore," ozval sa hlas a vo dverách som zbadal neznámu ženu s ázijskými črtami. Sadla si na kraj postele a zahľadela sa na mňa mäkkým pohľadom a jemným úsmevom. Tmavé, rovné vlasy jej voľne padali na plecia.

„Som Susan," predstavila sa, „a ty budeš Neo, však?"

Prikývol som premýšľajúc, kedy sa moje meno stihlo stať tak známym medzi všetkými, čo som v poslednej dobre stretol a zhodnocoval či jej môžem veriť alebo je to len ďalšia hra. Tých som už totiž začínal mať plné zuby.

„Kde som?" zaujímalo ma. Posledná spomienka, ktorú som si dokázal vybaviť bol chlap a jeho auto.

„Bývam tu so svojím mužom, ktorý ťa priviedol. Nemusíš sa báť." Usmiala sa. „Ako ti je?"

„Fajn."

„To oko ma mrzí." Na tvári sa jej zjavil ľútostný výraz. „Nemohla som už nič robiť." Načiahla sa a jemne napravila obväz, ktorý ho prikrýval. Rukou však zostala pri mojej tvári a zľahka mi prehrabla vlasy, hoci ma to mierne zmiatlo.

„Koľkého je?" spýtal som sa, pomaly si uvedomujúc fakt, že časy, keď som mohol používať obe oči pravdepodobne skončili.

„Dvadsiateho septembra."

V hlave som sa pokúšal premietnuť posledný dátum, ktorý som si pamätal z L.A a snažil sa skryť prekvapenie. Bol to takmer mesiac? Otec musel šalieť.

„Musím si ísť," vyhlásil som a posadil sa.

Žene sa na tvári zjavilo zmätenie. „Nie, mal by si ešte ležať."

Chystal som sa spustiť nohy z postele, keď ma zrazu chytila za ruky a naliehavo sa na mňa pozrela tmavými očami. „Možno nie je najbezpečnejšie, aby si teraz odchádzal."

Pohľadom som analyzoval jej ustarostenú tvár. „Nemali by ste byť nadšení z toho, že tu som. Vaším najväčším záujmom by malo byť zbaviť sa ma čo najrýchlejšie, kým tí ľudia zistia, čo váš muž spravil."

„Nemusíš si robiť starosti." Venovala mi povzbudivý úsmev. „Zbaviť sa ťa rozhodne nechystám."

Premýšľal som nad jej uisťovaním. Nešlo mi to do hlavy. Bol som cudzí človek, kvôli ktorému riskovali, že im jednej noci niekto vtrhne do domu a postará sa o to, aby im dal jasne najavo, že ich škrty cez plány sa mu nepáčia.

„Akí boli k tebe doma?" spýtala sa zrazu.

Zatváril som sa zmätene. „Boli...fajn."

Zamyslene prikývla a vstala. „Oddýchni si ešte. Prinesiem ti niečo?" Znovu mi venovala úsmev.

Pokrútil som hlavou. „Nie, vďaka."

Zaspal som krátko po tom, čo odišla. Keď som sa znovu prebudil, na okno izby prudko búšil dážď. Závesy boli mierne odostreté a odhaľovali sklo, po ktorom stekali kvapky vody. Obloha bola tmavá, no značila, že je deň.