Alto

20. The third side

Vzdychol som si zízajúc na obrazovku a unavene si pretrel oči.

Celý predchádzajúci deň a noc som strávil prezeraním stránok a tovaru v snahe nájsť akéhokoľvek amatéra s nedostatočným zabezpečením, ktorého by sa mi podarilo nabúrať, no v celej Britskej Kolumbii očividne nebol jediný idiot, ktorého by som mohol využiť. Za ten čas sa mi podarilo nájsť len jednu osobu a tá bola podľa všetkého v Arizone. Príliš ďaleko na to, aby sa to finančne a strategicky oplatilo.

Lesterova noha opäť zo spánku vykopla a trafila ma do kolena už niekoľkýkrát túto noc. Následne sa otočil a pokojne spal ďalej bez ohľadu na to, že jediný priestor, ktorý mi zostal bolo pár centimetrov medzi ním a stenou, kde si nakoniec aj tak ľahla mačka.

Prešiel som očami na hodiny v dolnej lište obrazovky zobrazujúce pol hodinu po pol noci a vstal. Nechcel som danú vec nechať čakať príliš dlho. To, kedy a ako rýchlo sa rozbehne bolo podstatným faktorom v tom, kedy budem môcť rozbehnúť svoj plán v plnej miere.

Tichými krokmi som prešiel k dverám a nehlučne za sebou zavrel. Pokračoval som po mĺkvom schodisku, vypĺňanom len ozvenou mojich krokov a tichými šťuknutiami, ktoré vydalo osvetlenie po tom, čo zachytilo môj pohyb, a cez ťažké vchodové dvere vyšiel na ulicu.

Teplota vonku klesla na deväť stupňov, čo pravdepodobne nebolo na začiatok októbra vo Vancouveri nezvyčajné, no v porovnaní s juhom Kalifornie to bolo omnoho chladnejšie.

Vyprázdnený chodník lemovalo niekoľko odstavených áut osvetlených pouličnými lampami a nízke budovy naokolo. Väčšinou nie obytné.  Všetko vyzeralo príliš odľahlo. Tichý, mŕtvy zapadákov. Nie v tom dobrom zmysle. Bol rozdiel medzi prázdnymi ulicami, ktoré pripomínali apokalypsu a prázdnymi ulicami, o ktorých ste vedeli, že sú v noci vyhľadávané istým typom ľudí vďaka svojej nenápadnosti.

Prešiel som popri bledej budove s miestami černejúcou zašlou farbou a nápisom Food Products a sledoval opadané listy, ktoré mi vietor rozfúkal pod nohami. O pár blokov ďalej ma minul muž so psom, asi prvá a posledná osobou, ktorú som predpokladal, že dnes stretnem a ja som si vnútorne si povzdychol.

Skončil som na križovatke so semaforom, kde som sa bez najmenšieho tušenia toho, kde som rozhodol odbočiť doľava k riedko umiestneným prízemným stavbám. Podľa internetovej mapy tu malo byť už len zopár ulíc. Ďalej sa nachádzal kontajnerový terminál Centerm a Port Metro Vancouver – najväčší prístav Kanady. Mala to byť štvrť ako stvorená na pouličné obchody, tak kde všetci boli? Alebo som bol v úplne zlej časti?

Nechal som za sebou malú budovu vo veľkosti garáže s vyblednutou maľbou auta a pokračoval popri bielom hrdzavejúcom plote, čo sa ťahal vedľa nej a ohradzoval priľahlé parkovisko. Za ním bola odbočka. Úzka ulička medzi budovami a plotmi, ktoré vyčleňovali malé kúsky priestoru okolo nich, väčšinou s ostnatými drôtmi. Očividne však cesta nikoho nezaujímala natoľko, aby ju osvetlil viac, než zopár pouličnými svetlami, medzi ktorými vznikli veľké tmavé rozostupy.  Tie ma prinútili pokračovať ďalej.

Zastal som a očami prešiel po postaršom mužovi, ktorý sedel v jednom z nich. Chrbtom sa opieral o popísané garážové dvere a pevne si k sebe privieral roztrhanú bundu. Spal, no pôsobil, že aj keby bol hore, sotva by sa dokázal postaviť. Nepomohol by mi.

„Navaľ prachy!" útočný hlas nečakane zakričal do ticha za mnou a rozdúchal vo mne zomierajúcu iskru nádeje.

Otočil som sa a uvidel dvojicu. Muž v červenej mikine so šedivejúcim strniskom zvieral v ruke nôž a dal si záležať na tom, aby som ho videl, čo najjasnejšie. Žena vedľa neho pôsobila mladšie. Možno bola dokonca mladšia, než ja. Spod čiernej čiapky jej vytŕčali dlhé gaštanové vlasy a zrak mlčky upierala na pošliapané igelitové vrecko na zemi pred sebou.