Alto

34. The way up leads down

Hailey

Dívala som sa na neho rovnako zarazene a vydesene ako on na mňa. Z buchotu, ktorý ma uprostred noci prebudil, som nemala dobrý pocit, nečakala som však scénu, ktorá sa predo mnou objavila. Na okamih som dokonca zapochybovala či všetko nie je len príliš živým snom.

„Čo sa stalo?" začula som vlastný zarazený hlas. 

Zrkadlo nad umývadlom bolo rozbité. Sedel na kúpeľňovej dlažbe medzi črepmi s pevne zaťatými päsťami, z ktorých vytekala krv. Doširoka roztvorené oči naplnené slzami sa na mňa bez slova upierali. Nerozumeli, čo sa deje. Zamrznuté telo zostávalo bez pohybu a napäto sledovalo ako som si sadla na zem a jemne chytila jeho zovreté dlane. Pri nečakanom dotyku ho myklo.

„Pusti to sklo," povedala som.

Nepohol sa. Vydesené oči prešli z mojej tváre za mňa.

Obzrela som sa za seba. Medzi otvorenými kúpeľňovými dverami a tmou v kuchyni, z ktorej vystupovali obrysy nábytku, sa ale nenachádzalo nič nezvyčajné. Aspoň nič, čo by som videla.

Otočila som sa späť a narazila na jeho pohľad. Upriamil sa na mňa. Takmer do mňa. Bez jediného klipnutia očí. Spustil vo mne pocit, že sa deje niečo príšerné a ja som jediná, čo si to zatiaľ nevšimla. Niečo, čo malo dať o sebe v každom momente vedieť.

Prešla mnou vlna chladu. Cítila som ako teplý červený prameň prešiel z jeho ruky na moju a stekal po nej ďalej.

„Pusti to," zopakovala som so silnejúcim naliehaním a zatriasla s jeho rukami. „Počuješ ma?"

Sklonil hlavu k dlaniam a zostal na ne civieť, akoby si ich všimol až teraz. Pomaly sa začali uvoľňovať. Pustili úlomky, ktoré dopadli na zem zanechávajúc v dlaniach len drobné časti a hlbšie zaseknutú hranu.

Oťažene pohol rukou smerom k zemi. Prst sa dotkol krvi na dlaždiciach a sústredene po nej prešiel kresliac v červenej farbe rovnú čiaru. Pripomínal malé dieťa, ktoré sa po prvýkrát hrá v piesku. Opatrne a skúmavo, so snahou pochopiť neznáme veci okolo seba.

„Hej..." jemne som sa pokúsila upútať jeho pozornosť a priložila mu na ruky uterák. „Čo sa stalo?"

Otázka nedostala odpoveď. Hlava zostávala hľadieť na zem, až kým som sa neprisunula bližšie a neobjala ho. Oprel ju o moje plece. Spolu s ňou sa uvoľnilo aj telo a prenieslo na mňa svoju váhu.

Stíšila som hlas. „Si v poriadku?"

Slabo prikývol.

„Si si istý?"

„Bol to... len sen."

„Sny väčšinou nekončia takto."

„Bol to len sen," zopakoval roboticky.

„Neo..."

„Bol to len sen."

Stisla som sánku a prehĺbila objatie. Váhala som či mám v téme pokračovať, aj keď sa mu nepáči a vyviesť ho tak z mieri ešte viac, keď mi zrazu pohľad padol na dlaždice.

Nevšimla by som si ju, keby neležala takmer vedľa mňa. V úzkej medzere medzi zemou a stenou splývala s okolím a v stoji bolo nemožné spozorovať ju.

Natiahla som ruku a uchopila ihlu medzi prsty. Nebola na šitie. Otvor na niť chýbal a bola som si istá, že dĺžka a hrúbka mali svoj význam. A prvý, ktorý mi napadol, dal neubúdajúcim zásobám energie jasnejšie vysvetlenie, než by som chcela.

„Chceš sa porozprávať?" navrhla som opatrne, sústreďujúc sa na jeho plytké dýchanie. „Nemusí to byť hneď teraz, ale... nechcem, aby si mi klamal."