Alto

19. Stepping into the wrong line

Hailey

Vychudnutý muž v modrej košeli pokračoval vo vášnivom výklade dejín ekonomického myslenia, napriek tomu, že mu zostávali posledné tri minúty. Nechať svojim študentom čo i len o tridsať sekúnd voľného času navyše bolo však očividne na úrovni anarchie.

Celú prednášku som strávila premýšľaním nad výsledkom z nečakaného testu, ktoré väčšinou nedopadali práve najslávnejšie, teda aspoň pre mňa nie. V poslednom čase som však začala pri svojom mene nachádzať priveľmi veľa bodov týkajúcich sa hodnotenia a to z viacerých predmetov.

Bolo to tým, že v poslednej dobe som nerobila nič iné len sa mechanicky premiestňovala medzi svojou izbou a univerzitou? Medzi tým boli možno občasné, väčšinou víkendové, práce v Targete a čas, ktorý som trávil s Johnnym, no napriek tomu som sa cítila deprimovane a osamelo. Už to neboli žiadne večery trvajúce do rána s ľuďmi, s ktorými som si rozumela. Mala som pocit, akoby sa celá skupina zrazu rozpadla a mrzelo ma to. Chýbali mi časy, vďaka ktorým som predtým možno flákala školu, no cítila som sa omnoho lepšie ako teraz. Teraz, keď som žila v jednej nudnej, fádnej slučke, ktorá ma frustrovala a kvôli ktorej som sa cítila takmer mŕtvo.

Muž prestal rozprávať presne vo chvíli, keď vypršala posledná minúta, ktorú nám mal venovať a nezabudol svoj prednes ukončiť vyhrážkami pre tých, ktorých testy nedopadli až tak úspešne.

Zatvorila som zošit, v ktorom som len nedávno začala používať zvýrazňovače, momentálne asi jediný svetlý bod v mojom živote, a vyrazila von. Cestou ma dobehla Siv, výmenná študentka z Nórska s krátkymi hnedými vlasmi, ktorá so mnou pred nejakým časom nadviazala konverzáciu a odvtedy sa z nás stalo niečo, čo by som možno mohla označiť za začínajúce kamarátky.

„Chystáš sa niekam po škole?" spýtala priateľsky s takmer nebadateľným prízvukom.

„Vlastne ani nie." Črtajúci sa návrh na spoločenskú aktivitu zaujal moju pozornosť a vznietil vo mne nádej.

„Chceli sme ísť dnes s Alice a Basmou vyskúšať Escape room, ak by si sa chcela pripojiť."

„Jasné." Usmiala som sa a cítila takmer okamžité pozdvihnutie nálady. Konečne šanca vytrhnúť sa z melancholického kolotoča?

„Skvelé," opätovala mi úsmev. „Tak sa vidíme o šiestej." Rozlúčila sa a s vlasmi poskakujúcimi okolo tváre sa rýchlymi krokmi pobrala opačným smerom.

Vybrala som z vrecka zamotanú guču káblov, ktorá predstavovala moje slúchadla a zamierila k autobusovej zastávke. Môj svet zrazu nabral sýtejšie farby.

Hneď ako som prišla domov a zacítila intenzívny závan vône kávových zŕn vedela som, že otec je doma. Pil niekoľko šálok denne. Nie preto, že by bol unavený alebo sa potreboval prebrať, ale jednoducho preto, že mu chutila a to najmä vtedy, keď bola tak horká, že ju nikto iný okrem neho vypiť nedokázal.

„Tak ako to dnes šlo?" spýtal sa svojím bežným radostným hlasom, len čo ma jeho tmavé oči kontrastujúce s plavými vlasmi uvideli vojsť do kuchyne.

„Fajn. Čo robíš doma tak skoro?" zaujímalo ma. Na sebe mal jednu zo svojich košieľ, v ktorých chodil do práce, no bolo len krátko po obede. Príliš skoro v porovnaní s jeho bežnými príchodmi, ktoré takmer nikdy neboli skôr, než o piatej.

„Vlastne som bol dnes v kancelárií len doobeda," zmienil ukladajúc čistý riad na svoje miesto. „Potrebujem zobrať to auto konečne do opravy a potom ideme s Henrym na ryby. Konečne zaslúžený piatok." Usrkol si z kávy a uškrnul sa. „Ale ak sa chceš pripojiť pokojne môžeš ísť s nami."