Alto

18. Mirrors

Z Coquitlamu, poslednej časti Vancouveru v tejto oblasti, za ktorým sa rozliehala už len divoká kanadská príroda pokrývajúca celú krajinu svojimi horami, lesmi a riekami, to do centra trvalo cez štyridsať minút.

Sledoval som vysoké stavby, ktoré sa zrazu vynárali okolo a so sivou oblohou na pozadí pôsobili takmer melancholicky. Na okno auta začal dopadať ľahký dážď a postupne prerástol do silného lejaku. Kvapky búrlivo stekali po okne, zápasili a predbiehali sa jedna cez druhú, až sa na konci spojili do jednej spoločnej. Či chceli alebo nie.

Vincent takmer celú cestu mlčal. Nepochyboval som však, že príčinou je skôr jeho vlastný príval myšlienok, než sústredenie na šoférovanie.

Auto postupne spomalilo a vošlo do parkovacích priestorov hotela, zrenovovanej historickej stavby s niekoľkými poschodiami a veľkými oknami. Vedel som, že otec, teda Michael, sa pred časom stal spolumajiteľom niekoľkých hotelov vo viacerých miestach, keďže potreboval ďalšiu práčku peňazí, a neprekvapilo by ma, keby sa jednalo o jeden z nich.

Bledo béžové steny a tmavý nábytok v interiéri dopĺňala bielamramorová podlaha, ktorá sa ťahala vstupnou halou až k výťahu s príjemným osvetlením a displejom. Sledoval som čísla poschodí, meniacich sa zarovno s tým, ako stúpal a uvedomil si, že ma premáha čoraz väčšia nervozita.

Pozrel som sa Vincentovu ruku, ktorá sa ku mne vystrela a niečo mi podala. „Čo je to?" Vzal som mobil a niekoľko kartičiek.

„Doklady. Nepredpokladám, že ti zostali tie, čo si mal predtým a nechcem ťa nechať chodiť bez nich," vysvetlil.

Len čo sme vystúpili, z konca chodby sa ozval naštvaný hlas, ktorý som ihneď priradil k Robertovej tvári. Robert...Naozaj hral na dve strany, tak ako povedal Paul? Mal som mu stále veriť?

„Doriti, máš pocit, že si tu na dovolenke, čo?!" nazúrene po niekom zavrčal a zahliadol som Lestera v bielom župane s logom hotela a mokrými vlasmi. Obuté mal žabky a v ruke držal pohár kokteilu.

„Len som si odskočil," namietal. „Povedali ste, že mám dvojhodinovú prestávku."

„Aby si sa pripravil sa na službu, nie obišiel celý wellness."

„Zvládnem oboje. Verte mi." Vzal z pohára malinu a hodil si ju do úst nenechávajúc si pokaziť náladu Robertom, ktorý ho prepaľoval pohľadom s ústami v jednej rovnej čiare, pripomínajúcimi smajlíka z ponuky emotikonov.

Všimli si nás naraz. Robertov výraz sa nezmenil, zatiaľ čo Lesterov nahradil široký úsmev so skúmavým pohľadom, ktorým po mne prešiel.

„Si v pohode?" spýtal sa.

Prikývol som, stále sa snažiac pochopiť dôvod jeho prítomnosti. „Čo tu robíš?"

Pozrel sa na Vincenta. „Tvoj kamoš...teda môj nadriadený ma poveril, aby som išiel s nimi."

Lester nevedel a nikdy nerobil nič, čo by nejako súviselo s tým, čo od neho teraz chceli. Bol bezvýznamný pracovník skladu, ktorý sa do prítomnosti otca ani nemal dostať a zrazu mu pridelili pozíciu, ktorá si vyžadovala tú najväčšiu dôveru a zodpovednosť?

Nechápavo som sa pozrel na Vincenta, ktorý mi však len pohľadom naznačil, že teraz nie je vhodná chvíľa na vysvetľovanie. Zaklopal na najbližšie dvere vyčkávajúc, kým hlas vnútri oznámi, že môže vojsť.

Robert nás nasledoval, no ešte pred tým stihol venovať posledný odsudzujúci pohľad Lesterovi, ktorý zostal pred dverami aj so svojím drinkom a kúskom zbrane vytŕčajúcim z vrecka županu.

Otec stál pri zapršanom okne izby s výhľadom na vysoké budovy oproti a v ruke zľahka zvieral niečo, čo sa podobalo na pohár whiskey. Vrchné gombíky bielej košele mal uvoľnené a na tvári mal nasadený svoj bežný výraz bez emócií. Nezmenil sa ani po tom, čo som vošiel.