Alto

7. Living the life

Hľadel som do modrých očí, a hoci sa mierne točili so všetkým ostatným nevedel som sa odtrhnúť. Ich bledá farba kontrastovala s tmou naokolo. Možno aj s tou, ktorú nebolo vidieť a nepovažoval som ju vtedy za tmavú, no bola tam.

Usmiala sa na mňa.

Chystal som sa reagovať ďalej na nečakaný kompliment, keď sa mobil sa znova rozzvonil.

Pozrel som sa na displej. Otec. Za normálnych okolností by som pocítil známy pocit nervozity, alkohol však pôsobil upokojujúco. Obalil moje zmysli a nervové dráhy do umŕtvujúceho plášťa.

Zdvihol som.

„Kde si?" hlas znel studene a odmerane.

„Hm..." Pozrel som sa von oknom. „Vyzerá to na Štáty."

„Máš pocit, že žartujem?"

„Neviem."

Na druhej strane nastala odmlka. Dlhé ticho. Unavovalo ma to. Ruka mi prišla nesmierne ťažká. Položil som, ignorujúc ďalšie vibrovanie, ktoré nasledovalo.

„Niekto ťa hľadá," povedal Lester narážajúc na neodbytne vyzváňajúci mobil.

„Hm." Oprel som si hlavu dozadu a zavrel oči. Monotónny zvuk kolies bol uspávajúci.

Neuvedomil som si, že som zaspal, kým som sa neprebral na to, že mnou niekto trasie.

„Neo," začul som Haileyin hlas a so zvrašteným obočím otvoril oči. Hlava sa mi musela počas spánku zosunúť, pretože teraz spočívala na Lesterovom pleci, hoci nevyzeral, že by ho to obťažovalo.

Dezorientovane som sa narovnal a vyzrel von oknom. Autobus sa blížil k zastávke, ktorá bola ako jediná najbližšie k vile, no keďže ležala v odľahlejšej časti, cesta k nej si vyžadovala ešte dobrý kus chôdze.

„Bývaš poriadne ďaleko," zhodnotil Lester, keď kráčal vedľa mňa po tichej úzkej ceste s tu a tam vyrastajúcimi stromami. Keby bolo vonku o trochu viac svetla, v diaľke by sa črtali zeleňou porastené kopce.

„Je toto ešte vôbec stále L.A?"

Prikývol som a sústredil sa na starostlivé kladenie nôh na zem, ktoré boli ako z gumy. Po chvíli sa predo mnou objavila známa zatáčka a po nej nasledovala bledá budova s tmavohnedou strechou a veľkými oknami.

Ťahala sa do výšky troch poschodí, hoci prízemie slúžilo len ako garáže a podobné priestory, no napriek tomu nepôsobila giganticky či privysoko. Obkolesoval ju múr s kovovou bránou, vedľa ktorej svietilo malé svetielko patriace zvončeku s displejom.

„Vďaka za..." začal som v snahe sformulovať myšlienky, „...odprevadenie."

Les sa obdivne zadíval na budovu. „Vravel som, že si zazobané decko," povedal so smiechom. „V každom prípade, aj nabudúce, kámo."

Kamarátsky ma na rozlúčku buchol do pleca a vydal sa späť smerom, odkiaľ sme prišli aj s Hailey, ktorá mi venovala posledný úsmev.

Snažil som sa vojsť dnu čo najtichšie, hoci môj plán sa prekazil už zavretím dverí, ktoré tresli viac, než som čakal a naplnili celú halu rachotom.

Vtedy som si ho všimol. Rob stál pred schodiskom, na ktoré pravdepodobne práve plánoval vyjsť.

Doriti, skvelé načasovanie.

Mávol som rukou na pozdrav a zatackal sa, pripomínajúc si, že sa mám správať, čo najnenápadnejšie.

Zamračil sa.