Alto

12. The door to the void

Ako prvé som začal vnímať zvuky motora. Stále som nič nevidel, no podľa monotónneho zvuku som predpokladal, že auto ide po diaľnici.

V hlave mi pulzovala bolesť a na ústach som cítil pevnú lepiacu pásku, spoza hmly sa ale  pomaly začali vynárať spomienky.

„Už je hore," poznamenal hlboký cudzí hlas vedľa mňa.

Pomrvil som sa, so snahou aspoň trochu prebrať stŕpnuté ruky a nohy, ktoré boli niečím pevne obviazané a skúsil spútané chodidlá posunúť dopredu. Narazili na odpor niečoho, čo ich zozadu pripútavalo k zemi. Poistili sa, že z miesta sa nepohnem ani na krok.

„O čo sa snažíš?" zahučal muž až príliš hlasno na to, že som sa práve zobudil, a trhol mojimi zviazanými rukami, ktoré už dosť boleli aj bez toho.

„Louis..." ozval sa hlas po mojej druhej strane so snahou upokojiť ho.

„Drž hubu, Paul," zavrčal.

Nevedel som odhadnúť ako dlho som bol mimo či ako ďaleko sme a už vôbec, kto tí ľudia boli. Mohol to byť ktokoľvek od crackheadov až po gang. Ďalej tu bola malá možnosť, že išlo o zorganizovanejší nelegálny biznis, tú myšlienku som však hneď zavrhol. Všetko bolo v anonymite a dôsledne zabezpečené. Okrem vily nikto nevedel kto som alebo čo robím. A tak to bolo so všetkými. Nemali ako niekoho vystopovať alebo sa dostať k akýmkoľvek informáciám, ktoré sa ho týkali. 

Došiel som k záveru, alebo skôr prianiu, že pôjde o prachy. Nebolo nezvyčajné, že isté typy ľudí z finančne slabších skupín a s nie najlepším zázemím si niekoho vyhliadli.

Auto spomalilo, odbočilo a o pár metrov ďalej zastalo. Jeden z mužov vstal. Začul som kroky, ktoré ukončil zvuk otvárania dverí a na chvíľu ma ovanul čerstvý vzduch prúdiaci z vonka. 

Takže dodávka.

Keď sa zabuchli cudzia ruka mi nečakane stiahla vrece z hlavy a pásku z úst.

Svetlo vnútri nebolo silné, vychádzalo len z poodchýleného závesu medzi prednými sedadlami a zadnou časťou vozidla, no aj tak som musel prižmúriť oči, ktoré neboli pripravené na tak prudké vystriedanie tmy.

Chlap vedľa mohol mať niečo cez štyridsať. Nevyzeral ako feťák, čo celkom oslabilo danú možnosť, ktorá bola asi najlepšou z daných troch. Prvé mi udreli do očí jeho krátke, no vlnité hnedé vlasy a bledé oči, ktoré si priateľsky premeriavali moju tvár. Kútiky úst sa mu zdvihli do úsmevu.

„Čo chcete?" začal som konverzáciu s útočným tónom a pohľadom letmo prešiel po vnútri dodávky. Okrem štyroch sedačiek, ktoré boli domontované k jej bokom bola prázdna.

„Vie Michael zistiť kde si?" začal naliehavo ignorujúc moju otázku.

Doširoka som roztvoril oči od šoku, aj keď som sa snažil zaskočenie skryť. Michael. Pozná otca. Ako?

„Neodpovedáte na moje otázky, prečo by som mal odpovedať ja na vaše?"

„Nemáme veľa času, kým sa vrátia. Keď dorazíme do Kanady veci pôjdu rýchlo. Toto je možno jediná príležitosť prísť na to, ako ťa dostať preč."

Zabodol som do neho pohľad a analyzoval jeho tvár. „Prečo Kanada?"

Vzdychol si. „Myslím, že vieš ako veci v tomto obchode fungujú. Možno viac, než by som chcel. Michael predstavuje pre niektorých ľudí silnú konkurenciu. A vydieranie v podobným prípadoch často funguje."

V tomto obchode. Tom, ktorý som dôverne poznal. Hľadel som na neho a konečne si uvedomil, že som možno vo väčších sračkách, než som predpokladal. Stále to však nevysvetľovalo odkiaľ poznal otcove meno.