Alto

30. Lies make ties

Muž v bielej košeli sa usadil do sivého salónneho kresla predo mnou. Hneď vedľa okna s výhľadom na sivé, vetrom rozvlnené more a zároveň dostatočne ďaleko od najbližších ľudí, hoci by ma neprekvapilo, keby boli rezervácie na vedľajších stoloch nahlásené naprázdno.

Pozoroval som ho, kým mi do uší doliehala stíšená melodická hudba zariadenia. Príliš uhladené pohyby, rednúce hnedé vlasy a dlhé tenké končatinami s mohutným trupom, ktoré z nejakého dôvodu v mojej hlave hneď vytvorili asociáciu so žabou.

„Popravde, čakal som niekoho staršieho," priznal a ja som bol rád, že som si namiesto horúcej čokolády objednal espresso. Mojej snahe pôsobiť čo najvážnejšie, to pomohlo rozhodne viac.

„Koľko máte rokov?" pokračoval so slabými náznakmi zahraničného prízvuku.

„Myslím si, že táto otázka je irelevantná pre predmet nášho stretnutia," odpovedal som, jasne dávajúc najavo, že nie som vhodný terč na zavádzanie nevinnými otázkami. Neveril som mu. Analyzoval som každé jeho slovo, každý pohyb svalu na jeho tvári, tú najmenšiu zmenu tónu v jeho hlase v snahe odhaliť výchylku, ktorá by ma upozornila, že je tu len na to, aby okolo mňa obmotal špagáty, s ktorými sa neskôr mohli hrať.

„Vidím, že ste rezervovaný človek." Žabiak, predstavený ako Adrien, sa usmial. „Mám rád ľudí, čo si držia odstup. Znamená to, že si dávajú pozor na to, čo vypustia medzi neznáme osoby a dá sa na nich spoľahnúť." Odpil si z tmavej kávy a ladne položil šálku späť na stôl. „Váš vek ma zaujímal najmä preto, že ma prekvapilo, keď som zistil ako mladý človek dokázal tak rýchlo uspieť v tom, čo robí. Je to obdivuhodné a je pochopiteľné, že ľudia javia záujem o spoluprácu s vami. Rovnako ako osoba, ktorá ma poverila týmto stretnutím, no bohužiaľ nemohla prísť, keďže sa momentálne zdržiava prevažne v Európe. Som rád, že som dostal šancu spoznať vás."

Ešte chvíľu pokračuj s týmito vtieravými formalitami a odchádzam.

„O čo ide?" rozhodol som sa seknúť s jeho pomalým tancovaním okolo dôvodu, ktorý ma sem dotiahol.

Zľahka položil predlaktia na stôl a dlaňou jednej ruky prekryl chrbát druhej. „Pred nejakým časom ste ukončili pôsobenie v jednej oblasti."

Nemusel ani pokračovať. Vedel som presne, o čo mu pôjde.

„Obchodovanie s  ľudským tovarom je jednou z našich hlavných činností," pokračoval. „Vaše služby nám poskytli skutočne veľkolepý rozvoj, ktorý však nanešťastie začal upadať v dôsledku vášho posledného rozhodnutia nevenovať sa viac danému predmetu. Rád by som vám preto navrhol dohodu, ktorá by, verím tomu, vyhovovala obom stranám." Na okamih sa odmlčal. Nechal ma spracovať, čo povedal, zatiaľ čo sa snažil nepozorovane zachytiť zlomok toho, čo som si skutočne myslel. Zlomok, ktorý by nepozorovane unikol spopod masky, ktorú sa mi zatiaľ darilo udržať.

„Nemám v záujme meniť svoje rozhodnutie," uzavrel som, ale bez nádeje, že týmto celý rozhovor skončí. Obchod s ľuďmi vynášal až príliš dobre na to, aby to nechal tak.

„Rozumiem. Dovoľte mi však predniesť návrh," odpovedal pokojne. „Vašej obchodnej činnosti sa darí veľmi dobre, no iste si uvedomujete, že nie je na takej úrovni, na akej by mohla byť, ak by ste boli známejším v komunite. Jej potenciál nie je plne využitý a bola by škoda, ak by to tak naďalej zostalo. Navrhujem vám preto malý pakt." Ďalšia krátka, takmer nebadateľná odmlka. „Máte možnosť stať sa súčasťou nášho kruhu a nadviazať úzky kontakt s ďalšími, ktorí predstavujú našich spojencov. Možnosť vybudovať si meno. Narásť výmenou za to, že nám na určité obdobie poskytnete služby, ktoré ste zrušili."